„Záhradu sme mali blízko letiska v Kamenici. Vždy som pozoroval lietadlá a parašutistov. Keď som bol stredoškolák, zavítal do školy inštruktor parašutizmu. Prihlásil som sa a po prvom zoskoku bolo rozhodnuté. Pri tomto športe som zostal dodnes.
„Samozrejme, že keď som skákal prvýkrát, pociťoval som aj strach. Dnes parašutizmus vnímam ako svoje povolanie a chcem podať čo najlepší výkon. Strach ustúpil. Teraz je to už len obozretnosť, aby som vo vzduchu zvládol aj krízové situácie,“ hovorí Róbert, ktorý zatiaľ neutrpel žiadne zranenie. Závadu na technike vyrieši otvorením záložného padáka. Pri výcviku nováčikov kladie dôraz na to, aby dokázali zvládať takéto situácie.
Po piatom kole zoskokov nebol so svojím výkonom veľmi spokojný. Najmä v akrobacii to podľa neho mohlo byť lepšie.
„Keď však zhodnotím tohtoročný tréning, tak som pri 16 zoskokoch ani nemohol očakávať iné výsledky,“ povie reprezentant, ktorého manželka je bývalá reprezentantka v parašutizme, viacnásobná majsterka Československa a Nemecka.
„V počte medailí a umiestnení ju mám čo doháňať,“ zakončí Róbert.
