na „parížskom bulvári“. Lemovaný je stáročnými bukmi. Eifelovku tu však budete hľadať márne. Tento „Paríž“ nie je pupkom umeleckého sveta. Meno mu niekedy v polovici minulého tisícročia dali Slováci, ktorí sa usádzali na hrebeni Ostrôžok. Tisíceročný lesný chodník k pohanským útulkom na Lysci a Pohanskom vrchu rozšírili, aby tade mohli s povozom prechádzať. Ale kopec je to strmý. Jeden koník či vôl veru nevládal. Museli pripriahať ďalšieho. Do páru. Na dennom poriadku tu bola otázka: Páriš, Paľo, páriš? Preto aj v Novohrade máme „Paríž“. A hneď za ním Políchno. Aj v kronike školy stojí: „Licho, veru licho, tam kde je Políchno. Dedinka táto sa božou prozreteľnosťou dostala na veľmi lichý, neúrodný kraj. Polia, pastvy sú tam krásne, hory bohaté, len oráčiny málo“. A tak sa už v roku 1467 o tejto dedinke ako Polyhne píše.
Aj Turci ju tak v súpise majetku Sečianskeho sandžaku v 1554 zapísali. Vtedy tento kraj patril k Divínskemu hradu. V roku 1598 bol však už majiteľom haličský Forgách. V 1660 znova divínsky hradný pán Imrich Ballaša. Potom Políchno prešlo pod správu hradu Modrý Kameň. Stredovekí zemepáni si tento chudobný kraj pohadzovali ako horúci zemiak. Nečudo, veď v roku 1553 vykazovalo Políchno len jedenásť domácností. Napriek vojnám i častej zmene panstva sa ľudia postupne pozviechali. Pestovali čo sa dalo. Hlavne však pásli dobytok a ovce. Vysádzali ovocné stromy. Z dreva dokázali urobiť takmer všetko. Domy a hospodárske budovy, náradie i nábytok. Ako dreva v blízkom okolí ubúdalo, pri stavbách čoraz viac používali kameň. Lomy boli na dosah a kameň sopečného pôvodu teplý. Vývoj pribrzdil mor, ktorý dediny pod úpätím vrchov takmer vyľudnil. Aj v Políchne zomrelo viac ako 140 ľudí. V roku 1720 mala dedina jedenásť rodín. To sa však ľudia, ktorí boli bez domov a pôdy do súpisov nepísali. Pri uplatňovaní Tereziánskeho urbáru v roku 1771 už malo Políchno 44 hláv rodín. Mária Terézia okrem poriadku v administratíve priniesla pokrok aj v hospodárstve. Nariadila všeobecné pestovanie nových amerických plodín – zemiakov a kukurice. Najmä zemiaky sa stali pre vrchárske dediny požehnaním. V roku 1869 už bývalo v 78 domoch Políchna 525 ľudí. Nečudo, že sa Rakúsko – Uhorsko stalo možno najväčšou mocnosťou sveta. Krajina okolo Políchna uživila po takmer dve storočia viac ako päťsto ľudí.
Súčasný starosta J. Slovenčiak nemusí toľko počítať. Pri sčítaní obyvateľov v roku 2001 tu žilo 141 ľudí. Teraz ich je vraj 150. Domy väčšinou zostali. Veď sú z kameňa a tak ich je dodnes 94. Od roku 1910 ubudli len štyri. V tom čase bol v tomto kraji asi vrchol blahobytu. Obyvateľov bolo 551. No a keď bol blahobyt, žilo sa dobre. Tento pohodlný spôsob života sa rozhodla popisovať dcéra Pavla Slančíka, ktorý tu ako farár pôsobil od roku 1861. Lovinobanský rodák študoval teológiu v Halle. Podobne ako väčšina Štúrovcov. Jeho príchod do Políchna bolo cítiť takmer všade. Bol jedným zo zakladateľov Matice slovenskej v Martine a postaral sa o jej vznik aj v tomto kraji. Šesť z doteraz stojacich líp okolo kostola vysadil v roku 1863. Na počesť tisíceho výročia pokrstenia Slovanov macedónskymi bratmi. Deti, keďže farnosť bola chudobná, sám aj vyučoval. Vlastné, aj cudzie. Všetky písali, najviac sa však preslávila Božena.
„Nebyť Timravy, tak o Políchne a Abelovej takmer nikde nevedia,“ hovorí poslanec obecného zastupiteľstva Pavel Kyseľ. Sám sa zaraďuje za potomka Timravou preslávenej rodiny Ťapákovcov. Niektoré gény však nepodedil, lebo sa veľmi aktívne podieľa na propagácii obce. „Aj nedávno sme dokončili prvý dokumentárny film o Timrave. Pomáhal som štábu mladej režisérky, absolventky Akadémie umení. Bol to jej absolventský film. Je to vlastne o spomienkach Timravinej netere. Zaujímavé je, že naši ľudia ju veľmi radi nemali. Ani keď už bola slávna. Priveľmi sa v jej poviedkach spoznávali. Bola veľmi kritická. Rada vraj sedávala tu pod prameňom, podľa ktorého si zobrala prímenie,“ pokračuje P. Kyseľ.
Človek by si myslel, že Timrva je nádherná studnička, plná pramenitej vody. Čistučký, zurčiaci ako Timravine myšlienky. Je to však o tvrdej próze. Rovnako, ako jej diela. Voda a Timrava sú pravdepodobne rozhodujúcimi fenoménmi novšej histórie Políchna. Sú vzájomne prepojené. Z Bralca, najvyššieho vrchu okolia, sa do údolia zvažuje výbežok Husárovo. Zalesnené svahy sa rozkliňujú a tvoria tmavé, temravé údolie. V ňom sa podzemné prúdy vody spájajú. Toto temné, temravé miesto kedysi ľudia nazvali Timravy. Asi sa názov časom skomolil, alebo sa v nárečí temnu vravievalo timno. Pod Timravami je aj studnička. V lete býva suchá. V tôni susedných stromov zvykla vraj sedávať farárova dcéra. Možno to tak bolo, možno nie. No Timrava bola pre Políchno otázkou prežitia. Bol a dodnes to je jediný zdroj pitnej vody.
Nebolo to tak vždy. Ľudia nebývali takí blázni, aby stavali domy tam, kde jej nebolo. Podmienkou udržania vody v horách boli lesy, stromy. Na vrchole Ostrôžok však chceli usadlíci polia. Stromy zbytočne zaberali priestor. Preto sa postupne odlesnil takmer celý hrebeň a nad Políchnom zostal dobrý prameň len pod zalesneným Bralcom. Od temnej Timravy si ľudia nosili vodu. Domov v sudoch, na polia v hlinených krčiažkoch. Len keď bolo daždivo, dostala sa voda aj do dediny. Plytkým korýtkom potôčika. Na vodu k Timrave chodili aj v noci. Každý si ju musel nabrať. Na naplnenie veľkého suda bolo treba niekedy čakať aj do rána. Záprahy so sudmi sa vracali za svitania. Pred Kračúnom, tak sa tu ešte starosloviensky hovorí Štedrému dňu, sa s vodou vracali až neskoro v noci. Bachter, obecný hlásnik, robil poradovník, kto a kedy vodou zásobí faru a školu. Timravy boli vtedy tým najdôležitejším miestom v Políchne. Nečudo,že sa Božena Slančíková stala Timravou.
Pre dedinu veľa znamenal jej vzdelaný a rozhľadený otec. Faru oproti kostolu dal postaviť v roku 1827 jeho predchodca Adam Petian. Prestavbu kostola a jeho vybavenie zabezpečoval po roku 1861 Pavel Slančík. Dal priviesť organ a namaľovať oltárny obraz. Je na ňom Ježiš Kristus pri Jakubovej studni. Obraz po štyroch rokoch popraskal a tak nový namaľoval Ľudovít Kubányi. Kostol, ktorý opravoval farár Slančík bol v Polichne už tretím. Postavili ho za pôsobenia spomínaného Adama Petiana v roku1788. Vežu pristavili v roku 1813. Prvý drevený kostol zbúrali v roku1685. Druhý postavili v 1688. Tiež pri cintoríne. Koncom 18. storočia vraj vyhorel. Zostali len zbytky základov. Nový kostol postavili v centre dediny hneď pri fare. Chápavý, tolerantný človek ako bol farár Slančík, už mohol na ľudí v dedine pôsobiť nielen kázňou. Všetky jeho znalosti a skúsenosti sa stali obecným majetkom. Dcéra Božena ich potom tlmočila celému Slovensku, ktoré ju za to urobilo národnou umelkyňou. Možno bola o niečo ostrejšia, kritickejšia ako jej otec. On bol synom remeselníka_ ,garbiara a lepšie poznal mizériu chudoby. Božena to nezažila. Narodila sa už na fare a tak mala pred očami dva svety. Doma, pod otcovým patronátom, kultivovaný a s jasnými pravidlami a vonku, ľudí, čo sa za účelom prežiť krútili na všetky strany. Čím viac ich život gniavil, tým viac boli ich vývrtky čudnejšie. Z lavičky pred farou to videla veľmi ostro. Kritizovala to. Veď po smrti otca v roku 1909 musela z Políchna odísť. Zároveň však ľudí aj chápala. Ešte aj takých Ťapákovcov, či Iľu – zmiju. Aj keď sa nevydala, našla tu aj kladných hrdinov. Možno práve preto ich nechávala zomrieť. Ani po presťahovaní do susednej Abelovej témy nestratila. Prostredie bolo podobné a ľudia takisto. Ťapákovcov by však našla aj hocikde inde. Je to celoslovenský fenomén a preto je Timrava našou národnou umelkyňou.
Odchodom Timravy do Abelovej však ťapákovčina v Políchne nevymizla. Ani Timravy nestratili svoj určujúci charakter. Začiatkom dvadsiateho storočia sa tu čoraz častejšie vyskytovali rôzne choroby. Choré bývali hlavne deti. Veľmi dlho tu však trvalo vysvetľovanie, že chyba môže byť vo vode. Neraz bola mútna a skalená. Pod tlakom učiteľa a farára nakoniec aj „Ťapákovci“ v obecnom zastupiteľstve museli súhlasiť so stavbou vodovodu. A tak v roku 1928 Timravy stratili svoje temravé čaro. Nad močaristými tôňami vykopali studne a vodu potrubiami doviedli do dediny. Teraz však problém s vodou znovu vystupuje. Studne sú už bezmála storočné, väčšie úpravy sa nerobili a tak sa vraj do nich dostáva povrchová voda. Bude treba znovu zháňať peniaze.
Starosta však vo vode z Timravy vidí aj budúcnosť obce. „Viaceré spoločnosti majú o ňu záujem. Naša voda spĺňa parametre nápoja pre kojencov. Zaujíma sa o ňu CoCa – Cola, ale aj iné spoločnosti. Podľa vyjadrenia niektorých, by čerpanie vody mohlo vytvoriť až tridsať nových pracovných príležitostí. To je najdôležitejšie. Len aby už skončili prieskumné práce. Naši ľudia robotu nutne potrebujú. Dochádzať do mesta je čoraz ťažšie. U nás sú náklady na bývanie oveľa nižšie, ale ak nebude robota ľudia budú odchádzať.“
Možnosti sú však aj iné. Aj tu okolitá príroda v minulosti uživila takmer štvornásobný počet ľudí. Je potrebné hľadať ich a hlavne sa neizolovať. O turistických možnostiach, ktoré poskytuje hrebeň Ostrôžok sme už písali dosť. Jaskyňa v sopečných vyvrelinách pod vrcholom Bralca nad Timravami je však len jedna. Aj orechová alej popri ceste do Tuhára. Osobitosť, ojedinelosť tunajšieho folklóru i nárečia tiež nie je zanedbateľnou devízou. Ľudia tu ešte majú tradíciu v sebe. Treba to len správne pochopiť a napojiť sa na pripravované projekty rozvoja turistiky.
Turisti z Paríža, nie toho nášho, ale ozajstného- francúzskeho, keď sa raz zastavili pod Kráľovou Hoľou pri prameni Hrona, len nechápavo krútili hlavami. „Toto keby bolo vo Švajčiarsku, to by sa tu striedali procesie turistov z celého sveta.“ Nestojí za úvahu porozmýšľať o tom aj pri Timravinej studničke?
