odrozeleného lievika. Tu sa pred približne 12 – 13 storočiami rozhodli natrvalo usídliť ľudia. Rovnako ako v Ružinej čo Dobroči im pomohla daňová lehota v Divíne udelená predĺženou rukou kráľa. Prostredie dnešnej Kotmanovej usadlíci z okolia poznali veľmi dôverne. Veď sem od nepamäti prichádzali, aby sa v lone nedostupných lesov zachránili pred hordami, čo zbíjali popri jantárovej ceste. Vrch, na ktorom si našli útočisko sa dodnes volá Pohanským hradom. Z pohľadu vtedajších osadníkov – Slovanov, ktorí v tom období už vyznávali kresťanstvo, sa zvyšky obydlí za kolovou hradbou museli zdať ako diela pohanov. Veď aj boli. Bronzové šperky a nástroje, ktoré sa tam dodnes nachádzajú, vyrobili aj viac ako 1500 rokov pred narodením Krista. Či pohania, či kresťania, vždy ich doba donútila vracať sa sem, do ochranného lona hôr. Nuž a keď kráľ ponúkol odpustiť dane, prečo sa tu aj natrvalo neusadiť? A tak sa na listine z roku 1393 objavil zápis Kotmanlehutaya.
Starosta obce Ľubomír Božík bol pritom, keď sa v auguste 1990 pôvodný názov obci vracal. Trošku sa zjednodušil, vypadla „lehota“. „Stratila význam,lebo nik nám už nechcel odpúšťať dane. Ale pôvodný názov sme získali. V roku 1946 totiž kohosi napadlo, že budeme Dobročskou Lehotou. Nemalo to síce zmysel, no „múdrych“ sme mali na Slovensku vždy dosť,“ hovorí starosta. Tak Kotmanovci s nevôľou vyše 50 rokov znášali, že sú len Lehotou susednej Dobroče. Možno aj to bol dôvod, že počet obyvateľov v Kotmanovej postupne klesal. Alebo to bolo naopak? Koncom 19. storočia mala Kotmanová vyše 800 obyvateľov. A to aj napriek tomu, že obživu poskytovala v podstate len okolitá príroda. Treba však vedieť, že Kotmanovú netvorí len samotná dedina. Súčasťou obce vždy boli Kotmanovské lazy. Za Kozím chrbtom, tak sa volá jeden starou smrečinou porastený hrebeň Veporských vrchov, bývali na samotách roztrúsené hospodárske usadlosti. Každá mala svoj názov. Ešte pred 35 rokmi tu mali aj svoju školu. Ťažko bolo ľudí odtiaľto dostať. Veď to neboli nijakí novousadlíci. No keď sa socialistický štát rozhodol a bol vytrvalý, dielo dokonal. Pozemky od lazníkov vykúpili Štátne lesy. Tých pár čo zostalo, buď vymrelo, alebo celkom odrezaní od sveta, sa sklamaní vrátili do civilizácie. Napriek tomu, že sa sem všetci radi vracajú, usadiť sa už nemá odvahu nikto. Kotmanovské lazy sa stali rajom medveďov, vlkov a rysov.
Podobne pochodili aj osady nad dedinou vpravo. Horné Fafáky boli vlastne dedinkou. Povráva sa, že toto mimoriadne teplé údolíčko pod stenou Striebornej, daroval pán Divínskeho hradu svojmu poľovníkovi za to, že mu tu pred medveďom život zachránil. Neviem isto, či je to pravda, no dodnes udržiavaný cintorín a címery na domoch hovoria, že osada existovala najmenej tristo rokov dozadu. Vieme aj to, že také čerešne ako na Fafákoch sa nájdu len málokde. Starosta, hoci je vraj viac na ryby ako na hríby, na Fafáky chodieva rád. „Klíma je tu taká ako v modrokamenskej vinárskej oblasti. Škoda, no nik sa sem zrejme najmä kvôli ceste, nemá odvahu vrátiť. Trochu viac na východ, pod cestou na Hrnčiarky, sú naše ďalšie samoty. Volajú sa Sebediná. Tam sa už jeden novodobý vrchár usadil. Zdá sa, že sa mu darí. Má už hodné stádo oviec a v prenájme okolo 150 hektárov pasienkov. Teraz to klčuje. Je to veľká drina. Ale chlap je to na pohľadanie, hádam vydrží. Škoda, že mu zatiaľ nevieme pomôcť s cestami. Keby sme vedeli dať lesné cesty do poriadku, isto by tu nebol jediným lazníkom. Stále, aspoň vďaka motorkám, sú naši ľudia s bývalými usadlosťami v kontakte. Dnes máme 360 obyvateľov v 132 domoch. Starostom som už piate volebné obdobie, no nenašiel som čarovný prútik ako počet obyvateľov zvýšiť. Hocikoho sem však nechceme. Za môjho richtárčenie pribudlo aspoň niekoľko chalupárov. Sú ochotní pomáhať. Našich ľudí dosť postihol krach magnezitky. Bez roboty ostalo 40. Našťastie, že začína prijímať Detva. Dvanásť ľudí je v zahraničí. Väčšinou v Británii. Máme aj okolo 40 Rómov. Naši, starí Kotmanovci, sú celkom v pohode. No vždy sa sem snažia natlačiť nejakí ďalší. To by už bol problém,“ nedáva si servítku pred ústa starosta. Informuje, že podobne ako jeho dobročský kolega vidí možnosti v rozvoji turizmu. Lesné cesty nespomína len tak, nadarmo. Jednu, na Kotmanovské lazy popri potoku pod družstvom, už vraj začali dávať do poriadku. Dobre im funguje Lesný spolok. Obhospodaruje 630 hektárov lesa. Okrem opravy cesty už vážne rozmýšľajú aj o budovaní oddychových miest pre turistov. Veď nakoniec budú slúžiť aj miestnym. Pomáhajú mu aj ľudia zamestnaní na verejnoprospešných prácach. Na lazy už majú urobené cykloturistické značky. Dane a miestne poplatky sa snažia dávať čo najnižšie. Chcú ľuďom pomáhať, lebo väčšina dnes peniazmi neoplýva. Bolo by dobre skvalitňovať aj služby. Budujú kanalizáciu a verejný vodovod. Teraz začali s opravou strechy kultúrneho domu. Kanalizáciu a čistenie odpadových vôd chcú vyriešiť spoločne s Dobročou a Mýtnou. V spolupráci s chalupármi postavili tenisový kurt. Tohto roku už budú mať piaty ročník tenisového turnaja. Majú vlastnú knižnicu aj klub mladých. Srdcovou záležitosťou a teda už aj veľkou pýchou starostu je dom smútku. Musel vraj zaň dlho bojovať. Na srdci mu však leží možnosť lepšieho kontaktu obce so svetom.
„Môže nám pomôcť internetizácia. Potrebujeme úzku komunikáciu s ostatným svetom. Hodne nádejí vkladám do spoločných snažení v rámci nášho nového združenia Srdce. Viem, že nemáme na to, aby sme sami realizovali väčšie projekty. Naše zámery sme konzultovali aj s úradníkmi Banskobystrického samosprávneho kraja. Zdalo sa, že vedúci oddelenia regionálneho rozvoja dobre chápe naše plány. Aj oni vidia naše šance práve v rozvoji turistických služieb. Bolo by však nezmyslom budovať v tejto nádhernej prírode veľké rekreačné zariadenie. Takto to vnímajú takmer všetci naši ľudia. Aj chalupári. Tých tiež berieme za svojich. Chceme rozvíjať turistiku a dostať k nám turistov, ale tak, aby súlad medzi ľuďmi a prírodou ostal zachovaný. Tak to bolo po tisícročia a chceme, aby to tak bolo aj ďalej. Z toho vychádzajú aj naše zámery, ktoré teraz spracúvame do dokumentu „Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja“. Je podmienkou, nevyhnutným podkladom pre uchádzanie sa o prostriedky z eurofondov. Tie sú veľkou príležitosťou ako získať vonkajšie zdroje na vybudovanie toho, čo chceme. No a bez kontaktu s vonkajším svetom, bez vytvárania väčších – nadregionálnych združení, nemôžeme uspieť. Aj preto si dobre začíname rozumieť so susednou Dobročou, ktorou sme sa v minulosti cítili byť od sveta odrezaní,“ hovorí Ľubomír Božík.
Ak by sme chceli zámery a pocity Kotmanovcov o tom, kde a ako sa uberať, vyjadriť čo najstručnejšie, mohli by sme ich rozvojové plány nazvať snahou o vytvorenie programu trvalo udržateľného rozvoja turizmu nenarúšajúceho okolitú prírodu, nenarúšajúceho tunajší ekosystém. Potom by sa ich projekt rozvoja mohol volať „Ekologicky zameraný turizmus“, alebo ešte kratšie „Program rozvoja ekoturizmu“.
Málokto má pre takýto projekt lepšie podmienky ako práve Kotmanová. Spolu s Dobročou strážia takmer všetky chodníky na chrbty Veporských vrchov. Do Dobroče je to z hlavnej cesty, z ktorej raz možno bude diaľnica, necelý kilometer. Z Dobroče do Kotmanovej hádam aj kameňom dohodíš. Už teraz by bolo dobré ku križovatke umiestniť informačné tabule, prípadne vybudovať aj malé oddychovisko. Tak by sa iste podarilo Holanďanov, Francúzov či Nemcov vtiahnuť do ich doliny. Potom by už sotva odolali štedrým dlaniam okolitej prírody. Veď z Kotmanovej alebo Dobroče je priemerný chodec schopný vystúpiť na spomínané chrbty veporských hôr za necelé dve hodiny. Tam sa už naozaj otvára okno do turistického sveta Karpát. Červená turistická značka, začínajúca niekde pod Sitnom, vedie stredom oboch hornonovohradských dedín. Je časťou Rudnej magistrály. Končí na Spiši, v okolí Spišského hradu. Môže nám niekto dať do rúk lepší turistický projekt? Na tejto červenej značke je pravdepodobne najhodnotnejšie, nedomyslenou ľudskou činnosťou možno najmenej narušené, súvislé pásmo dolín a hôr v Európe.
Na červenej značke, aj tesne nad Kotmanovou, sa bez strachu môžete napiť priamo z horského potoka. Vrbinský potok sa tam zatáča pod Pohanský hrad a tiesnený skalnatými úpätiami hôr vytvára kaskády, ktoré pri veľkých jarných vodách vyzerajú ako vodopády. Nezabúdajme však, nie je to vzácnosť len pre Holanďanov, či Francúzov. Už Hviezdoslav vedel, že: „Len okamih tam pobudnutia, už mŕtvie bôľ, už slabnú putá, zrak čistí sa, sluch voľneje a oživujú nádeje...“ Rovnako ako pre ostatných Európanov, je prírodný relax aj pre nás nevyhnutnosťou. No aj na tú kotmanovskú ekoturistiku potrebujeme v prvom rade mať. To je, zdá sa, náš hlavný problém. Riešenia sú rôzne. Napríklad, zabalím kus chleba a slaninu a idem kam chcem. Alebo, idem na rok do Írska a potom si chvíľu užijem. Tretia možnosť – urobím projekt , povedzme, že ekoturistický v Dobroči a Kotmanovej. Európa nám na to ponúka!
