miest. Je osobitým výrazom ľudovej kultúry a jedinečným hudobným nástrojom, aký by ste vo svete márne hľadali. Pred dvoma rokmi bola fujara zaradená do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. No nielen obyvatelia rázovitých krajov, akým je aj Podpoľanie, sa môžu popýšiť šikovnými výrobcami tohto hudobného nástroja. Aj v Novohrade sa rodia fujary. V neďalekej Buzitke žijú hneď dvaja výrobcovia tejto najsvojráznejšej slovenskej ľudovej hranovej píšťaly.
Od gitary k fujare
Svet hudby nebol nikdy Petrovi Čordášovi cudzí. Za mládeneckých čias si „dral“ prsty na gitarových strunách. Počúval tvrdý rock, no nepopiera, že aj dobrú „ľudovku“ si rád vypočuje. Rok po ukončení základnej vojenskej služby vyrobil prvú píšťalku. Neuspokojil sa však. Túžil vyrobiť niečo veľkolepejšie, a tak sa pustil vyrábať fujaru. Keď bola hotová, bol na seba pyšný. Veď vyrobiť dobrú fujaru s ľubozvučným tónom nie je vôbec jednoduché. Prešli viac ako dve desiatky rokov. Spod jeho rúk vychádzali stále nové a nové fujary, no tá prvá „fujarečka“ bude predsa len prvou.
Čo môže byť milšie otcovi, ako keď sa synovia uberajú v jeho šľapajách? Rovnako to bolo aj v rodine Čordášovcov. Staršiemu aj mladšiemu sa zapáčila práca s drevom. Dnes majú obaja remeslo pevne v rukách. „Páčilo sa mi sledovať otca, ako vyrába furaju. Bol som zvedavý, ako sa to robí, a neustále som sa tmolil po otcovej dielni. Spočiatku som mu len pomáhal. Občas niečo pridržal či podal,“ spomína 22-ročný František, Petrov mladší syn. Pred rokom a pol vyrobil aj on svoju prvú fujaru. A ako výrobca fujár srdcom i dušou, vie na nej aj zahrať rovnako ako jeho otec. Starostlivý otec už stihol svojich synov zasvätiť do všetkých tajomstiev výroby tohto typického ľudového nástroja. Vysvetlil im, že niet nad bazové drevo, ktoré sa najlepšie hodí na výrobu fujár. Aby sa však z neho dal vyrobiť hudobný nástroj, musí byť správne vysušené. „Veruže, prejdú aj dva roky, kým drevo poriadne vyschne. Ja mám doma drevo, ktoré som dal schnúť ešte pred osemnástimi rokmi. Z toho si vyrobím svoju poslednú fujaru. A s tou ma aj pochovajú,“ povie Peter a ukáže nám niekoľko svojich výtvorov. Nádherne „cifrované“ fujary sú jedna krajšia od druhej. Bodaj by aj nie. Veď po samotnej výrobe sa fujara natrie jedlým olejom a nechá aspoň 10 hodín postáť. Potom príde na rad zdobenie. Nakreslí sa tradičný slovenský ľudový vzor, ktorý sa vyrezáva a vyleptáva kyselinou dusičnou. Výsledkom je nádherný, bohato zdobený hudobný nástroj.
Fujara očarí nielen nás Slovákov, ale aj mnohých cudzincov. Krútia hlavami, ako sa dá tak pekne hrať na vysokom drevenom „čude.“ Sú takí, ktorým sa zapáči natoľko, že ju chcú mať aj doma. A tak sa neraz stane, že Petrove a Františkove fujary putujú aj za hranice. Tešia sa z nich v Maďarsku, Juhoslávii, susedných Čechách aj v Rakúsku. Jej výrobcov z Buzitky to samozrejme teší. „Bola by veľká škoda, keby sa taký unikátny ľudový nástroj, akým je aj fujara, nezachoval pre ďalšie generácie. Sme krajina s bohatým folklórom, v ktorej ešte i dnes nájdete rázovité obce, kde akoby zastal čas. Babičky sa vo sviatok oblečú do kroja a zábava by sa bez dobrej ľudovej muziky nezaobišla. Spolu s otcom sa aj my aspoň trošku snažíme, aby folklór zostal živý,“ svorne dodali na záver naši výrobcovia fujár.
