akému počtu nadšencov, ktorí s nimi pracujú, sú herci.
Boli na medzinárodných divadelných festivaloch a prehliadkach v Čechách, Nemecku, Lotyšsku a v Dánsku. Natočili televízne dokumenty, jeden hraný film, hrali s profesionálmi, videli sa v televízii, na stránkach novín, sú na internete a budú napríklad aj na tohtoročnej prehliadke amatérskych divadelných súborov v Brezne s „Amerikou podľa Kafku“. Protagonista postavy, ktorá v konkrétnom titule opustí rodičov, Janko Kinčeš, by vedel rozprávať, ako to bolo s ním, aj kto koho nechal, ale načo…? Od 22. októbra 2003 neprestal byť šťastný.
Také neposedné deti...
„Vtedy ma zobrali do divadla. Najprv som dochádzal z Valaskej každý deň. Býval som so starkou. Niežeby sa to nedalo vydržať, ale keď už nevládala, bolo to nepríjemné. Teraz bývam v chránenom bývaní v trojizbovom byte, čo má prenajaté divadlo v Banskej Bystrici s Peťom z Podbrezovej, ale teraz má akúsi chrípku, tak ostal doma. Starká je v Hronci v domove dôchodcov, bol som ju navštíviť. Môj asistent sa volá Vladko Ďurka, mám ho rád, aj Milana Potančoka z Brusna, aj Petra Vrťu, toho však treba trochu preškoliť, lebo dakedy vystrája v divadle somarinky ako malé decko,“ hovorí o svojich kamarátoch z divadla Janko.
„Do Brezna by mal prísť aj Marek Majeský, ale neviem, či mu to vyjde, lebo nacvičuje v akomsi divadle v Prahe. Predtým ideme ešte do Banskej Štiavnice a po Brezne po celom Slovensku, a musíme všetko kontrolovať, aby to nedopadlo ako vlani v novembri, keď sme boli v Nemecku. Do Prahy sme išli rýchlikom, ja som nemal občiansky ani zétepečko, prišiel sprievodca, že kde ho mám. Hovorím, mu pochop, stratil som ho niekde v kultúrnom dome. Najprv ma spucoval, potom povedal - do Prahy je to l 500 korún. Trochu to bolo nepríjemné, ale potom sme sa všetci smiali, lebo my sme také neposedné deti. V Nemecku sme strávili týždeň. Bolo tam výborne, na festival v Brezne sa tešíme.“
Vierku nedá za nič na svete
Všetko o Divadlu z Pasáže si možno nakliknúť, s dušou je to zložité. Nič sa nedá vymazať. Janko Kinčeš si nesie starkú. „Dnes sa mi zdalo, že sa neteší. Doniesol som jej čokolády, ale nesmiala sa. Mal by som jej doniesť video a pásku, možno by sa radovala, lebo nikdy ma nevidela hrať. Ani Tarzana, ani Nebíčko.“
Potom sa rozprávame o Jankových kamarátoch. Opäť je „doma“. „Jáááj, Peťo Hudec. Mám ho rád, ale niekedy hundre ako „pipidlo“. Vierka Dubačová je ako moja mama, tú nedám za nič. Dakedy chce byť sama, ale nemôže, lebo my sme také nedočkavé deti. Stále chodíme za ňou. Ráno od ôsmej nacvičujeme, poobede je oddych, stravu si nosíme z reštaurácie.“
Keď vyšlo divadlo so svojou prvou inscenáciou „Popolvár, ako ho nepoznáte“, zahrali ju v dome kultúry pre žiakov základných škôl. Ťažko sa možno verí, že štrnásťroční pubertiaci nevykrikovali, nehádzali po sebe papierové gule, a ako jeden z nich po dlhotrvajúcom potlesku vyšiel do foyer, obrátil sa chrbtom do rohu sklených dverí a plakal. „… lebo som hovädo, že som sa dakedy tomu Peťovi vysmieval…“
Správny chlap
„V Bratislave sme hrali v Štúdiu l2 Diagnózu túžba, boli sme aj Pod Lampou - Vierka, ja, Janka Snopková, veľa sme sa nasmiali, aj oni na mne, lebo ja som veselý. Správny chlap má byť veselý, čistý a voňať. Na to treba myslieť, lebo idem v sobotu na svadbu. Môjmu asistentovi Vladkovi do Ľupče. Budem musieť celú noc tancovať a všetkého veľa jesť a potom týždeň skuvíňať, že ma bolí žalúdok,“ povedal Janko a urobil grimasu, ako keby už naňho liezli kŕče. Herec!
