Takmer presne pred dvoma rokmi sa práve touto ulicou, hore kopcom, nocou zakrádala smrť. Nemala podobu dámy so zlatými zubami a so zatváracou kosou, ako ju vykreslil Jakubisko v Perinbabe. Ani kostlivca v plachte s presýpacími hodinami, nesúcim si na ramene kosu. Smrť mala podobu mladého muža, ktorý ešte nemal ani len dvadsaťdva rokov. V rodinnom dome, kúsok pod krčmou, spala žena. Do okrúhleho výročia, osemdesiatin, jej chýbal už len mesiac. Dožiť sa významného životného jubilea jej už nebolo súdené. Smrť sa už blížila k oknu jej domu. Stála pod oknom.
Tá stará pani sa volala Rozália. Smrť si prepožičala meno Ladislav Berky.
DVA ROKY PO
Dva roky po surovej vražde sme sa boli pozrieť na miesto činu. Dom na Strmej ulici číslo 30 vyzeral byť neobývaný. Poobzerali sme sa aj po okolí, pospytovať sa susedov.
„Pani Rozália bola mojou vzdialenou príbuznou“ – zaspomínal si starší muž za bránkou do dvora. „Bola veľmi dobrým človekom. Keď sme sa o tom dopočuli, všetkými to otriaslo. Viem, že si to bol tu predtým obzerať. Motal sa tu po okolí. Sused mi spomínal, že sa ho bol spytovať, či nemá požičať pumpu na bicykel. Koľkože dostal? Dvadsať rokov? Keby bol trest smrti, tak by si ho určite zaslúžil!“
„Samozrejme, že si na to pamätám!“ – prisvedčil ďalší sused, ktorý sa predstavil ako Cyril Knižka. „Všetci sme ju tu poznali. Nechceli sme tomu veriť. Viete, ja som zástancom trestu smrti a on by si ho zaslúžil!“
Sused odvedľa, Ivan Majerský, to videl trochu ináč: „Ten človek vyrastal v detskom domove. Vracal sa z basy. Nikde by nedostal prácu. Bol na dne. Podľa mňa na tom tak trochu nesie zodpovednosť aj spoločnosť.“
ČO SA STALO?
Písal sa 3. júl 2004. Pán Kamil sa krátko pred poludním vybral aj s manželkou za svokrou, pani Rozáliou. Chceli ju pozvať k sebe na víkend, nech si stará pani trošku oddýchne, zmení prostredie, posedí si s rodinou, porozpráva sa.
Manželka pána Kamila zazvonila pred dverami svojej mamy. Z domu sa neozval ani hlások. Ticho zostalo i po dlhšom zvonení. To neveštilo nič dobré. Preľakli sa, či nebodaj neopadla, či jej neprišlo zle. Obaja skúšali, či sú zamknuté dvere. Kým jeho manželka nepodišla k oknu a vykríkla: „Aha, tam leží starká!“ Priskočil k oknu. Stará pani ležala na zemi. Vedľa rozbitý kvetináč, telo jej zakrývala iba belasá nočná košeľa. Ihneď sa dovtípil, že už nie je medzi živými. A že to nebola len nešťastná náhoda. Že v tom musel zohrať svoju úlohu niekto iný. Zavolal policajtov.
Predpoklady sa potvrdili. Stará pani odišla zo sveta násilnou smrťou. Doslova ju ubili. Motív prezrádzal chýbajúci mobilný telefón i s nabíjačkou, ukradnutá zlatá retiazka. V dome nenašli žiadne peniaze, pritom vedeli, že stará pani dostala začiatkom mesiaca dôchodok.
Lekárska správa potvrdila – pani Rozáliu zavraždili. Páchateľ sa do domu votrel cez okno. Obeť podľa všetkého najprv škrtil. Najmenej päťkrát ju udrel päsťou do tváre. Poranenia svedčili o tom, že votrelec obúchal hlavu obete o zem, udrel ju aj do spánkov a – poskákal jej po hrudi. Tie poranenia nebolo možné prežiť. Stará pani bola namieste mŕtva.
HĽADÁ SA PÁCHATEĽ
Kriminalisti si najprv veľmi dôkladne obzreli miesto činu, zaistili stopy, ktoré sa naostatok ukázali byť pri dokazovaní veľmi dôležitými. Polícia zistila i to, že po Rudlovej sa deň pred vraždou pohybovala cudzia osoba. Mal to byť mladý muž, asi dvadsaťročný. Domácich sa vypytoval na rôzne veci. Vraj sa vydával i za pracovníka vodární. Na to mu ale nikto neskočil. Vyzeral podozrivo...
Popis potenciálneho páchateľa mali. Ale ten, ako keby sa prepadol pod zem. V Bystrici ho nebolo. Vyšetrovateľ začal trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre trestný čin vraždy v úmysle získať majetkový prospech a pre porušovanie domovej slobody.
Nevyzeralo to dobre. Aspoň hneď po čine. Skúste hľadať ihlu v kope sena! Napriek tomu sa kriminalistom podaril husársky kúsok. Páchateľa zadržali vlastne už po niekoľkých hodinách - v Bratislave. Prezradil ho mobilný telefón, ktorý ukradol pani Rozálii. Policajti zistili, že ho má pri sebe mladá dáma menom Lucia (dokázali ho nájsť napriek tomu, že si vymenila SIM kartu) a od nej sa dozvedeli, odkiaľ telefón má. Tak prišli na Ladislava Berkyho.
ROZHODNUTÝ VRAŽDIŤ
Ladislav sa narodil 10. novembra 1982. Ako rodisko si uvádza Veľký Lom v okrese Veľký Krtíš. Faktom je, že sa s ním život príliš nemaznal. Detstvo, život v rodine, si ktovieako neužil. Prišli prvé prehrešky, trestné činy. Basa.
V júni 2004 ho pustili z ružomberskej väznice, kde si odsedel pekných pár mesiacov. Cestou sa zastavil v Banskej Bystrici. Nebol tam po prvý raz. Vždy sa mu podarilo s niekým skamarátiť. To sa mu podarilo aj teraz. Prespával v starej budove neďaleko cintorína, najväčší hlad mu pomáhal zaháňať Červený kríž. Najviac ho ale mrzeli peniaze. Akútny nedostatok peňazí. Bez nich vám nedajú nič. A tom bol hlavný problém! Bol rozhodnutý získať nejaké peniaze. Za každú cenu...
Prišiel 2. júl. V Rudlovej už predtým niekoľkokrát bol. Poznal to tam. Cez deň si bol obzrieť terén. Vytipovať si, kde by mohol čo ukradnúť. Pred jedným z domov uvidel sedieť staršiu ženu. Napriadol rozhovor. Keď odchádzal, to, že na dome je číslo 30, si ani nevšimol. Už mal ale vyhliadnutú obeť.
OSUDNÝ VEČER
Večer sa tam vybral. V bare, ktorý práve zatvárali sa dozvedel, že je už jedna hodina v noci. Odtiaľ to už bolo len niekoľko sto metrov.
Bránku našiel zavretú len na kladku. Ale nie zamknutú, otvoril si. Okno vľavo nebolo úplne zavreté. Práve ním chcel vliezť. Pod ním ale videl stolík a ten mu zavadzal. Odkopol ho. Cestu už mal voľnú. Okno ale nepovoľovalo. Vtedy si uvedomil, že stará pani stojí za oknom a snaží sa ho zavrieť. Dokonca mu ním pricvikla prst. Zatlačil prudko, plnou silou. Starenka nemala proti mocnému parobkovi žiadnu šancu. Odhodilo ju. Bol pánom situácie. Presne opísal, ako starenke zovrel krk predlaktím a podrazil jej nohy. Ako jej, hoci sa bránila, zvesil z hrdla zlatú retiazku a vsunul si ju do vrecka. Ako si na ňu obkročmo, ako na koňa, sadol a bil ju päsťami. Ako ho poškrabala na ruke a začala kričať o pomoc. Aj to, ako prestala kričať, keď jej otrieskal hlavu o zem. Napokon jej niekoľkokrát skočil na hruď. Vraj ešte trošku chrčala, ako keby chcela čosi povedať, no nerozumel jej. Hýbala sa už len trošku, preto ju nechal na pokoji.
Zakrvavené ruky si umyl v kuchyni. V spálni zobral mobilný telefón a nabíjačku. Našiel i peňaženku z ktorej zobral tisíc korún a nejaké drobné. Von vyliezol cez ten istý oblok. Išiel rovno na železničnú stanicu a kúpil si lístok na vlak. Na poludnie už bol v Bratislave.
V BRATISLAVE
V Bratislave mal kamarátku Luciu. Našiel ju u jej krstnej mamy. Jej dal mobil. Aj tak si s ním nevedel rady. Nemal ani potuchy ako sa taká vec obsluhuje a už vôbec nevedel, komu by mohol telefonovať. Lucii dal aj zvyšné peniaze a retiazku dostala jej krstná mama.
Lucii o všetkom porozprával. Povedal jej, skadiaľ má peniaze. Aj o tom, že zabil nejakú starú tetu. Neverila mu. Smiala sa. Neverila mu ani vtedy, keď jej ukázal poranenú ruku. Ale šuštiakové nohavice s krvavými škvrnami, na jeho prosbu zahodila. Keď nohavice zmizli, oddýchol si. Bol presvedčený, že tak zničil poslednú stopu, ktorá by ho mohla usvedčiť. Ako veľmi sa mýlil! To ale zistil až vtedy, keď ho zastavili policajti.
PRIZNANIE A...
Ladislav sa k všetkému priznal. Všetko podrobne, do detailov, opísal. A skutočne všetko sedelo tak, ako to opísal. Potom výpoveď zmenil. Vyhlásil, že je nevinný!
Všetko má na svedomí bezdomovec, ktorého pozná len podľa mena, ako Petra. Peter má asi dvadsaťštyri rokov a býva v bystrickej ubytovni Červeného kríža. Peter bol v noci v dome starej tety. Na rukách mal rukavice. Vie to dobre, lebo sa prizeral spoza plota. Peter vliezol domu cez okno, on dokopal, dobil starú pani. Predtým ako sa rozišli, mu ešte prikázal, aby držal papuľu. Hneď na to sa rozišli. Ladislav tvrdil, že sa ešte vrátil k domu, pozrel cez okno a uvidel starú tetu ležať na zemi. Preto to všetko vedel tak dobre opísať. Až potom utekal na stanicu. Tam sa znovu stretol s Petrom. Od neho potom dostal mobil, nabíjačku a retiazku.
Veriť mu? Neveriť? Nuž, nová výpoveď nesedela. S realitou sa rozchádzala. Prípad pokladali za vyšetrený a posunuli súdu.
DOKAZOVANIE NA SÚDE
Hlavné pojednávanie sa začalo už vlani. Ladislav Berky trval na nevine. Bol to bezdomovec Peter a hotovo! Ak ho neviete nájsť, je to vaša vina!
Bezdomovca Petra nenašli. Nepodarilo sa predvolať ani svedkyne z Bratislavy – Luciu a jej krstnú mamu. Na druhej strane – proti Ladislavovi stáli veľmi presvedčivé dôkazy, ktoré sa opierali nielen o jeho prvé priznanie. Na okne zavraždenej nechal krásne otlačky. Našiel síce vysvetlenie, že sa potom, ako sa rozišiel s Petrom bol ešte pozrieť čo sa v dome odohralo a pri tom sa dotkol okna, no druhý dôkaz už vyvrátiť vysvetliť nevedel. V záhrade našli stopu poznačenú krvou. Stopa patrila jemu. Krv obeti. So zavraždenou teda musel prísť do styku!
Súd ho uznal vinným. Aj ho odsúdil – vymeral mu dvadsať rokov v najprísnejšom režime. Ladislav sa odvolal.
NOVÉ POJEDNÁVANIE
Najvyšší súd rozsudok zrušil. Banskobystrický súd podľa jeho mienky prípad nedotiahol do konca. Prikázal vypočuť neznámeho bezdomovca Petra a aj Luciu s krstnou mamou.
Dalo to veľa námahy, ale Petra sa predsa len podarilo objaviť. Ukázalo sa, že s vraždou nemá nič spoločné. Horšie to už bolo s predvolaním Lucie a jej príbuznej. Horko – ťažko im síce doručili predvolanie, ale ani tak neprišli. Do Bystrice ich nedotiahla ani hrozba päťtisícovej pokuty. Nakoniec, po niekoľkých odročeniach, ich museli priviezť na štátne trovy – v policajnom aute!
Lucia, s jasne viditeľným bruškom, potvrdila len to, čo vypovedala v prípravnom konaní. Ladislav jej o vražde porozprával, no neverila, že by toho bol schopný. Nepresvedčili ju ani zakrvavené nohavice, ktorých sa mu pomohla zbaviť. Od jej krstnej sa dozvedeli ešte menej.
ROZSUDOK
JE PRÁVOPLATNÝ!
Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil ten istý rozsudok – dvadsať rokov v najprísnejšom režime. Ladislav sa opäť odvolal. Najvyšší súd tentoraz nemal proti rozsudku námietky. Ladislavovo odvolanie zamietol. Rozsudok sa stal právoplatným, páchateľ si odpykáva zaslúžený trest. Všetko by malo byť v najlepšom poriadku. Skutočne je? Ťažko povedať. Veď ľudský život neprinavráti žiadny, ani ten najprísnejší trest...
