i a pozná všetky ich boľačky. S koňmi, ktoré nemajú dobré skúsenosti s ľuďmi, dokáže komunikovať celé hodiny, len aby im pomohol. Pády už prestal počítať a zlomeniny berie ako riziko, s ktorým treba vždy počítať. Tento mladý majster Slovenska vo všestrannej spôsobilosti sa minulý týždeň vrátil z bieloruského Minska, kde sa úspešne kvalifikoval na majstrovstvá sveta, ktoré sa uskutočnia na jeseň vo Francúzku.
NEČAKANÝ DARČEK
Paťa už odmalička ťahalo ku koňom. Vždy, keď po dedine prechádzali kone zapriahnuté do voza, bežal za nimi, aby ich mohol pohladiť. „Mal som osem rokov, keď ma otec zobral na výlet do Modrého Kameňa. Zmysel cesty som pochopil, až keď sme zastali pred stajňami miestneho chovateľa koní. Bol to pre mňa zážitok. Kochal som sa ich krásou, keď ma otec nečakane oslovil, aby som si jedného vybral,“ spomína mladý chalan na to, ako prišiel k svojim prvým koňom. Vybral si kobylu slovenského teplokrvníka. Tmavú hnedku Alians. A aby jej nebolo smutno, hneď k nej vybrali aj druhú. „Kone nám priviezli až o dva dni. Ja som zatiaľ všetko pripravoval na ich príchod. Pucoval som stajne, maľoval, betónoval, aby sa moje kone cítili čo najlepšie,“ hovorí Paťo. Spočiatku mal o jazde na koni vlastné predstavy. Myslel si, že na tátoša stačí len vysadnúť a nechať sa niesť. Veľmi skoro však zistil, že s novými štvornohými priateľkami to nebude také jednoduché. „Kobyly boli mladé. Neobsadnuté. Moja prvá jazda vyzerala asi takto: nasadnutie, dva katapulty a nakoniec pád. Uvedomil som si, že si treba najskôr niečo naštudovať a až potom sa vydať na potulky do prírody. Prvé neúspešné jazdecké pokusy sledoval môj otec. Bol však len nestranným pozorovateľom, ktorý sa tešil, že svojmu synovi splnil sen. Malý chlapec zaťal zuby a nehádzal flintu do žita. Rozhodol sa, že z Alians niečo vychová. Keď mladá kobyla konečne zniesla na sebe sedlo, nastal ďalší problém. Ako ju naučiť, aby šla dopredu? „Otec vzal mňa aj koňa na miesto, vzdialené približne tri kilometre od stajní. Vedeli sme, že kôň sa vždy vráti domov. Ani v našom prípade tomu nebolo inak. Nasadol som a uháňali sme späť. Alians vpálila rovno do stajne, no a mňa zhodila pred dvermi,“ smeje sa s odstupom času mladý jazdec a zaspomína si na časy, keď sa neraz vydal na dobrodružné potulky. Len on, kôň a päť psov. Spával pod holým nebom a sledoval hviezdy.
BOLESTNÁ ROZLÚČKA
Otec svojho syna vo všetkom podporoval. Čoraz viac sa utvrdzoval v tom, že pre jeho potomka kone znamenajú všetko. „Keď už otec videl, že príliš riskujem, „lietam“ po horách s batohom na chrbte, začal ma prehovárať, aby som navštívil niektorý z jazdeckých klubov a začal sa svojej vášni venovať na vyššej úrovni,“ hovorí Paťo. Jeho prvá cesta viedla do jazdeckého klubu v Tomášovciach. Šiel tak, ako sa na správneho dobrodruha patrí. Na koni, cez hory, polia a lúky. „Hneď po príchode ma partia z klubu vzala na vychádzku. Mal som jedenásť rokov a možno som sa im spočiatku nezdal zdatným jazdcom. Keď som však zvládol všetky prekážky a skoky, povedali mi, že som obstál v teste. Začal som teda jazdiť pod svojim prvým odborným vedením. Získaval nové skúsenosti a iný pohľad na jazdecký svet,“ spomína. Prvé halové preteky absolvoval ako 12 – ročný v Šali. „Bol som úplne mimo. Ovládol ma stres. Najviac času pred pretekom som strávil na toalete. Na štart som sa dostavil s oneskorením, poplietol som kurz, no skrátka trapas. V duchu som si povedal, že to nie je nič pre mňa. Radšej sa budem preháňať po horách,“ dodá Paťo a pridá ďalšiu pikošku, ktorá sa spája s jeho prvými military pretekmi. „Preteky sa konali v českých Lošticiach. Moja kobyla Alians bola podkutá len na predných kopytách. Terén bol rozmoknutý a klzký. Alians sa pred každým skokom pošmykla a tak to vyzeralo komicky. Tam som si vyslúžil prezývku slovenský Jánošík. Pretek som však dokončil a opäť som bol bohatší o ďalšie skúsenosti.“ So svojou kobylou Alians toho preskákal veľa. Nebolo dňa, aby sa s ňou neprišiel porozprávať do stajne. Dokonca na nej chodil aj do školy v Lučenci. Zatiaľ, čo on sedel v školských laviciach, Alians ho čakala za bránou v školskej záhrade. Najťažšie rozhodnutie padlo pred Paťovým štúdiom na vysokej škole. „Stíhať školu v inom meste a zároveň sa venovať koňom, ktoré zostávajú doma, by nebolo možné. Po dlhých úvahách sme sa s otcom rozhodli kone predať. Pre mňa to znamenalo stratu najlepšej kamarátky. Už len pri pomyslení, že Alians nikdy neuvidím, sa mi tisli slzy do očí. Predali sme ju niekde k Trebišovu. Keď som sa domov vrátil s prázdnym prívesom, plakal som ako malé dieťa. Celú noc som premýšľal a bol som rozhodnutý ísť si vziať svoju kobylu späť. Ráno mi však triezvy rozum povedal, že pre koňa bude lepšie, ak bude pri niekom, kto sa mu bude môcť každý deň venovať. Alians však navždy zostane v mojom srdci,“ hovorí Paťo ešte i dnes s neskrývaným smútkom v hlase.
S KOŇMI SA ROZPRÁVA ICH VLASTNOU REČOU
Leto sa blížilo ku koncu a mladý chalan, ktorý bol kedykoľvek zvyknutý osedlať koňa a vyraziť do hôr, zostal zrazu sám. V tom čase ho oslovil pán z neďalekej Kalondy. Mal mladého neposlušného žrebca, ktorý ho pohrýzol. Pre Paťa to bola nová výzva. Jeho stajňa prestala zívať prázdnotou. Netrvalo dlho a chalan, ktorý ešte nebol „odláskovaný“ od svojej kobylky, sa rýchlo zaľúbil do Kemalka. S malým žrebcom sa dokázal prehrať dlhé hodiny, až kým sa mu nepodarilo obsadnúť ho. Dokonca sa s ním vybral na lučenské military. „S Kemalkom som zažil svoj prvý vážnejší úraz. Skákali sme po daždi. Mladý kôň sa pošmykol a hruďou nabral prekážku. Spadol som a kôň na mňa. Pocítil som, že na bradu ma niečo tlačí. Bola to kľúčna kosť. Obväzy som mal nosiť tri týždne. Vydržal som jeden. Láska ku koňom zvíťazila nad bolesťou,“ spomína Paťo. Prijali ho na dve vysoké školy. Mal však Kemalka, o ktorého sa bolo treba starať. Rozhodol sa preto študovať diaľkovo. Trénoval s mladým žrebcom a začal na ňom pretekať v military, teda všestrannej spôsobilosti. Mladý jazdec si začal hľadať svoju vlastnú cestu. Kupoval literatúru o koňoch a študoval prirodzenú prácu s týmito ušľachtilými zvieratami, ktorá je založená na komunikácií koní medzi sebou. Oboznamoval sa s equisom, spôsobom, akým sa kone medzi sebou dorozumievajú. „Naučil som sa s koňmi rozprávať ich vlastnou rečou. Porozumiem im a veľmi rýchlo zistím, čo ich trápi. Ak človek zvládne túto metódu, dokáže koňa obsadnúť hoci aj za hodinu. Ľudia veľakrát označia nezvládnuteľné a agresívne kone za zlé. Kôň sám o sebe však nie je ani zlý, ani dobrý. Záleží od toho, ako sa s ním zaobchádza a aké má skúsenosti s ľuďmi. Tieto zvieratá rozmýšľajú ako autistické deti. Mám skúsenosť s jednou kobylou, ktorú mi priniesol priateľ. Do kože sa jej zarástla ohlávka a keď mala rok, strhli jej ju. Na ďalší rok sa situácia zopakovala. Po tejto zlej skúsenosti bola plachá a ľudí sa bála. Človeka k sebe pustila maximálne na dvesto metrov. Trvalo mi týždeň, kým som sa k nej priblížil. Niekedy som s ňom strávil aj dvanásť hodín bez prestávky. Čím viac bola nedostupnejšia, tým viac ma lákala. Je to ako so ženami,“ zasmeje sa sympatický mladík a dodá, že u divých koní veľakrát stačí zlý pohľad, nesprávny postoj alebo pohyb. Kôň je ako čistá nepopísaná kniha. Len ľudia ich pokazia. O tom, že kone sú na reakcie ľudí veľmi citlivé, sa Paťo presvedčil na vlastnej koži. „Šiel som s veterinárom kastrovať žrebca Maxa. Kým si lekár pripravoval nástroje, ja som sa rozhodol, že sa s Maxom porozprávam. Bol to naozaj nevyspytateľný žrebec. Kopal, hrýzol, staval sa na zadné. Podišiel som k nemu a začali sme spolu komunikovať. Urobil som však chybu. Znenazdajky som sa otočil a to bol spúšťací mechanizmus Maxovho agresívneho správania. Postavil sa na zadné, schmatol ma za ruku a mával so mnou ako s handrou. Odniesla si to ľavá ruka. Nasledovala operácia a dodnes mám v nej drôty,“ povie a ukáže na nepekne vyčnievajúcu hrču pod ľavým lakťom. Tak ako pri prvom úraze vydržal Paťo so sadrou len niekoľko dní. Po dvoch týždňoch išla dole a jazdilo sa ďalej. „Prednedávnom sa mi pokúšali lekári vybrať z ruky drôty. Bohužiaľ, nepodarilo sa im to. Možno to bude aj tým, že som namiesto predpísaných vitamínov na posilnenie kostí užíval konské preparáty,“ zasmeje sa Paťo.
ÚSPECHY NA SEBA NENECHÁVAJÚ DLHO ČAKAŤ
Mladý chalan sa stal majstrom Slovenska v roku 2004. Bolo to v Tatranskej Lomnici a sedel na Kemalkovi. Prvé medzinárodné preteky CIC* absolvoval v Pardubiciach. Aj napriek tomu, že neobsadil prvé priečky, zúčastnil sa ho a úspešne ho dokončil. Po preteku sa ma kamarát opýtal, aký starý je Kemalko. Keď sa dozvedel, že má šesť rokov, poradil mi, aby som absolvoval ešte jeden medzinárodný pretek a tak sa kvalifikoval na majstrovstvá sveta do Francúzka. S Kemalkom bola kvalifikácia hračkou. Keďže v tom čase som sa utvrdil, že práca s koňmi je to, čo ma baví, rozhodol som sa študovať diaľkovo. Koňa som si ustajnil v Košiciach a pripravoval som ho na majstrovstvá sveta. Náklady na Kemalkovo ustajnenie som si odpracoval. Začal som tu aj jazdiť pod novým odborným vedením. Na školu opäť nezostával čas a tak šla bokom. Týždeň pred odchodom do Francúzska som potreboval na pretek zohnať 40-tisíc korún. Hľadal som v Lučenci sponzorov a ozvala sa mi pani Gánovská. Vďaka nej som mohol pretekať, za čo som jej dodnes vďačný. Zo 70 koní som skončil na 32. mieste. Spoznal som, ako chutí svet. Videl som skutočných jazdcov profesionálov a v mojom vnútri nastal zlom. Práca s koňmi je jediné, čo chcem v živote robiť. Vyskytol sa tu však aj ďalší problém. Do Francúzska sa prišiel pozrieť aj Kemalkov majiteľ. Bol svedkom pádu, pri ktorom si jeden z pretekajúcich koní zlomil chrbticu. Začal sa o svojho koňa báť a to bol jeden z dôvodov, prečo som už s Kemalkom neabsolvoval vyššie súťaže. Ako blesk z jasného neba prišla ponuka od českého trénera Jaroslava Hatlu, ktorý sa zúčastnil aj olympiády v Aténach. Začal som jazdiť a pracovať v jeho stajniach. Zdržal som sa tu osem mesiacov a opäť som pootvoril ďalšie dvierka do veľkého sveta profesionálnych jazdcov. Chcel som pretekať, ale nemal som svojho koňa. Opäť si ma pod svoje krídla vzala pani Gánovská a kúpila koňa Ameriga Ahoj. Na súťaže som ho pripravoval v Čechách, kde ma zaujal aj ďalší kôň Cyklón. Bol problémový, ale mal iskru. Intuitívne som vycítil, že z neho môže niečo byť. Opäť som volal pani Gánovskej, ktorá ma pochopila a kúpila aj Cyklóna, terajšieho Astona Martina. Kôň, ktorého kariéru viacerí odpísali hneď na začiatku, sa vyšvihol na šampióna. Vždy som tvrdil, že kone nemusia byť rodení skokani, ale musia mať dobré srdce. Aston Martin a Amerigo Ahoj zo stajne pani Gánovskej sú vynikajúce kone a vždy som si myslel, že nám svet padne k nohám. Jednoducho som sa do nich zaľúbil. Naše prechádzky nemali konca kraja. Zatiaľ, čo sa oni pokojne pásli, ja som pri nich ležal v tráve, dokonca som veľakrát zaspával pri nich v boxe. Život a skúsenosti z Ranča pod bukmi bol pre mňa odrazovým mostíkom do ďalšieho života. Nevyslovené ďakujem pre pani Gánovskú mám ešte i dnes na jazyku a odlúčenie od jej nádherných koní ma ešte i dnes občas zabolí.
RUKU SI PODAL S KAMILOU MAGÁLOVOU
Koncom marca Paťovi zazvonil telefón. Volal mu manžel známej slovenskej herečky Kamily Magálovej. Dozvedel sa, že tento mladý talent je na voľnej nohe a ponúkol mu prácu. Paťo odchádzal do Čiernej vody pri Bratislave. Na jazdenie dostal hneď šesť koní. Jeho novými štvornohými priateľmi sa stali Agadir, Farun, Harley, Gomba a ešte dva mladé kone. Všetko furiozovia. Aj keď Paťo doposiaľ pracoval len so slovenskými teplokrvníkmi, zistil, že práve toto plemeno je najlepšie na preteky vo všestrannej spôsobilosti. Sú to húževnaté, dravé vojenské kone s obrovskou silou. V Motešiciach začal pripravovať svojich zverencov na sezónne preteky. Keď sa rozhodoval, kde absolvovať kvalifikačné preteky, zvolil ťažšiu cestu. Namiesto českého Humpolca si vybral bieloruský Minsk. Všetko však záviselo od umiestnenia v pretekoch poriadaných v Tatranskej Lomnici. Napriek nepriazni počasia sa stal s Agadirom majstrom Slovenska a Farun skončil druhý. Ani Harley a Gomba sa nedali zahanbiť. Obsadili prvé a druhé miesto. Aj tieto úspechy usvedčili mladého jazdca o správnej voľbe miesta kvalifikačného preteku. V Minsku šiel Farun CCI*, čo je už vyššia kvalifikácia. Jej splnením sa kvalifikoval na majstrovstvá sveta do Francúzska. S Agadirom sa rozhodol ísť vyššiu súťaž CCI**. Je to jedna z kvalifikácií na majstrovstvá Európy seniorov pre budúci rok a zároveň kvalifikácie do CCI***. Bol to Paťov najvyšší pretek, akého sa doposiaľ zúčastnil. „Organizáciou pretekov v Minsku som bol ohúrený. Moje predstavy o zaostalom chudobnom svete sa rozplynuli po príchode na miesto pretekov. Moderný areál mi doslova vyrazil dych. Napriek sťaženému terénu, úrazov a pádov, kedy v jednej hviezde nedokončilo pretek až osem koní, som uspel. Domov sme sa vracali nadšení a plní plánov. O dva týždne ma čaká s Agadirom pretek CIC* v Pardubiciach. Je to druhá kvalifikácia, ktorú potrebujem na tri hviezdy. Na jeseň by som chcel ísť do talianskeho Nichelina pri Turíne. S Farunom mám plány absolvovať CIC* v kolesách a tým si potvrdiť už dosiahnutú kvalifikáciu. No a samozrejme nenechám len tak nečinne oddychovať ani mladé kone, s ktorými pôjdem na menšie závody do Čiech.
Nášho mladého majstra čaká horúca jeseň. Hlavu má plnú plánov a jasné ciele. Niekedy sa mi zdá, že koňom rozumie lepšie ako ľuďom. Pri rozprávaní zážitkov, ktoré zažil po boku týchto ušľachtilých zvierat, mu žiaria oči. Som presvedčená, že tento mladý chalan, ktorý rozumie konskej reči, určite dosiahne svoje ciele. Ten najbližší a najväčší je olympiáda v ďalekom Pekingu.
