utia. Takýto alebo podobný scenár pripravil život pre ľudí, ktorí stratili zrak. Nájdu sa však aj výnimky, ktorým aj napriek ťažkému poškodeniu zraku nebolo dané do vienka prežiť celý život v tme. Rozoznávať deň od noci, obrysy predmetov a tvári a v lepšom prípade aj farbu je pre ľudí s postihnutým zrakom veľký dar. „Možno aj preto, že som od detstva videla len veľmi slabo, si svoje postihnutie až tak neuvedomujem. Za tie roky som sa s ním naučila žiť a som šťastná, že spolu s manželom žijeme plnohodnotným životom,“ povie Helenka Nagyová, ktorá si dobrú knižku dokáže prečítať hoci aj potme, pretože druhými očami sa jej stali ruky.
Choroba jej vzala zrak
Helenka sa narodila ako zdravé dieťatko. Mala len dva roky, keď dostala kiahne práve v čase, keď deti očkovali proti tuberkulóze. „Len z rozprávania svojej mamičky viem, že po injekcii som dostala reakciu. Aj napriek ubezpečovaniam sestričiek, že sa mi nič nemôže stať, sa prihodilo niečo, čo zmenilo život nielen mne, ale aj celej mojej rodine. Dostala som silný zápal očí a po čase lekári navrhli operáciu. Nedopadla však najlepšie. Na ľavom oku sa mi pretrhol nerv a prestala som naň vidieť. Druhé oko bolo na tom síce lepšie, ale nie nadlho. Zrak slabol a odrazu som takmer nevidela. To, že som iná ako ostatné deti, som si neuvedomovala len ja, ale aj moji rovesníci. Veľakrát som bola smutná, pretože sa so mnou nechceli hrať. Vytvorila som si tak vlastný svet. Najradšej som sa zatvorila v izbe a ukladala mamičkine šaty v skriniach. Aká robota prišla, takú som rada urobila. Poriadok v dome bol mojou vizitkou. Rovnako práce okolo gazdovského dvora mi nikdy neboli cudzie. Postarať sa o mladšieho brata bolo pre mňa samozrejmosťou. Chcela som byť pre rodičov oporou.
Písať sa učila
ako trinásťročná
V dedinskej škole, kde musel jeden učiteľ držať pod palcom päť tried, sa Helenka naučila len to, čo sa na ňu ľudovo povedané nalepilo. „Učila som sa len z počutia. Písať som nevedela a čítať z normálnych učebníc by som rovnako nedokázala,“ spomína pani Helena, ktorá sa ako trinásťročná ocitla v levočskej škole. V tom čase to bola jediná škola v republike, kde sa mohli vzdelávať deti, ktoré mali veľmi slabý zrak alebo boli úplne nevidiace. „Na tieto časy spomínam rada. Bolo mi tam veľmi dobre. Tu som sa naučila čítať, aj keď nám tu prízvukovali, aby sme si my, ktorí aspoň trošku vidíme, zvyšok zraku šetrili a tak sme sa písať učili len veľmi pomaly,“ povie Helenka a vstane od stola, aby pripravila kávu. Pozorujem jej šikovné ruky, ktoré s presnosťou vedia, čo treba práve urobiť. Vôbec to nevyzerá tak, že moja hostiteľka vidí len veľmi slabo. V čistej a útulnej kuchyni má už roky všetko svoje miesto a tak pani Helenka bez problémov nájde to, čo práve potrebuje, dokonca aj potme. „Mala som dvadsaťjeden, keď som vycestovala do Prahy. Tam som si spravila masérsky kurz. Po jeho absolvovaní ma osud zavial do Lučenca. V tunajšej nemocnici som odpracovala 28 rokov ako masérka na rehabilitačnom oddelení,“ dodá príjemná pani domáca a zaspomína si na časy, keď sa zoznámila so svojim manželom, ktorý má rovnako postihnutý zrak. „Ernest pochádza z Radzoviec a keď sa po stredoškolských štúdiách vrátil domov, vyzeralo to tak, že zakotví pri prácach na veľkom gazdovstve. Netrvalo však dlho a vycestoval do Prahy, kde absolvoval kurz telefonistu, ktorý mu bol odrazovým mostíkom v jeho ďalšom živote. Práve na ústredni odpracoval desať rokov vo Fiľakove a neskôr sa uplatnil v lučenskej nemocnici,“ rozhovorí pani Helenka, ktorá osudové stretnutie so svojim manželom zažila v Banskej Bystrici. „Naše stretnutie nebolo ničím výnimočné. Stretli sme sa ako dvaja obyčajní mladí ľudia. Ernest mal tridsať, ja o sedem rokov menej,“ povie a nezabudne dodať, že v spokojnom a šťastnom manželstve žijú už vyše štyridsať rokov. Vychovali dvoch synov, ktorí sú im vo všetkom oporou a spoločne sa tešia zo štyroch vnúčat, ktoré im robia veľkú radosť.
Svetre plietla potme
Ručnými prácami si pani Helenka odjakživa vypĺňala svoj voľný čas. Štrikovanými pulóvrami, svetríkmi či vestami bola známa nielen v rodine, ale aj medzi kolegyňami. „Veruže, neraz si odo mňa pýtali vzorku, ktorú som práve vyštrikovala,“ hovorí s úsmevom šikovná dôchodkyňa, ktorá na to, aby potešila svojich príbuzných originálnym pulóvrom, vôbec nepotrebovala oči. Stačil jej hmat, ktorý sa rokmi vycibril tak, že ruky sa pre pani Helenku stali jej druhými očami. „Štrikovala som po večeroch a veľakrát aj potme,“ dodá s úsmevom a ako správna gazdinká zvrtne reč na pečenie. „Veľmi rada pečiem. Kysnuté pochúťky, to je moje,“ povie pani domáca, ktorá si veľakrát nedeľu bez voňavých koláčov ani nedokázala predstaviť. „Dnes, keď už bývame s manželom sami, nepečiem tak často, ale zato Ernest nie je tiež v kuchyni nejakým amatérom. Veľmi rád experimentuje a musím ho pochváliť, že takmer vždy sa mu podarí niečo chutné pripraviť. Najradšej robí „gombolce“. Aj nedávno, keď som bola s miestnym spevokolom na zájazde v Grécku, si ich narobil a ešte aj dnes z nich mám v mrazničke,“ zasmeje sa pani Helenka a stratí sa v obývačke, aby mi priniesla ukázať knihy a časopisy, písané Braillovým písmom. S úžasom hľadím na biele stránky, pokryté množstvom drobných, takmer neviditeľných kopčekov a dierok. Pani Helenka skladá ruky na čisté hárky papiera a začne čítať. To, čo sa mne v tej chvíli zdá takmer neskutočné, je pre slabozrakého človeka úplne prirodzené. „Som veľmi rada, že mám možnosť objednávať si časopisy a knihy s rôznou tematikou, ktoré sú písané slepeckým písmom. Normálne časopisy by som nedokázala prečítať bez pomoci lupy. Rovnako nedokážem dlho hľadieť na písmenká, pretože ma rozbolí hlava,“ povie Helenka a vezme do dlaní lupu, ktorá má svoje miesto na kuchynskom stole. „Som však šťastná, že už niekoľko rokov sa mi zrak nezhoršuje. Dúfam, že úplná slepota ma obíde a my spolu s manželom sa budeme tešiť bežným radostiam a starostiam, ktoré nám život prinesie,“ dodá s úsmevom.
