iktora Sternlichta (1923-1984), s ktorým žila najprv v Haliči, kde vlastnili mäsiarstvo. Do Lučenca sa presťahovali v r. 1960. Gertrúda Sternlichtová tu pracovala najprv v Opatovej, neskôr pomáhala manželovi v mäsiarstve na hlavnej ulici v Lučenci. V r. 1993-2004 pôsobila vo funkcii predsedníčky Židovskej náboženskej komunity v Lučenci. Žije v Lučenci. Nedávno oslávila významné životné jubileum a to bola príležitosť, aby som ju oslovil niekoľkými otázkami.
Milá Trúdika, dožívaš sa krásneho životného jubilea – 80. rokov. Ako vnímaš túto skutočnosť?
Pravdupovediac, ani sa mi nechce veriť, že mám 80 rokov. Vôbec sa na tento vek necítim. Samozrejme, vidím moje dcéry a mojich vnukov ako rastú, idú hore a ja zasa dole. Isteže ma občas tu zabolí a tam zapichá, ale to stáva aj oveľa mladším ľuďom. Pritom všetkom, čo som prežila, som so sebou veľmi spokojná. Moje deti mi pripravili tu na čárde prekrásne narodeniny. Prišli tam aj ich rovesníci, s ktorými maturovali, čiže to bolo akési ich stretnutie po rokoch a videla som, že boli strašne šťastní. Ani sa nechceli rozísť.
Viem, že je to pre teba veľmi ťažké, no chcel by som ťa v tomto rozhovore opýtať, aké sú tvoje spomienky na tvojich rodičov a súrodencov?
Mala som vynikajúcich rodičov. Otecko bol šikovným stolárom a známym nielen v Kremnici, ale aj v celom bývalom Československu. Pochádzal z 10 detí a veľmi chcel študovať, no nemohli si to dovoliť. Mamička bola domáca a ockovi vo všetkom pomáhala, bola to úžasná manželka a veľmi dobrá matka. Pochádzam zo 4 súrodencov – najstarší brat Dezider (*1916), sestra Editka (*1918) zomrela ako 3-ročná, sestra Eva (*1923) a ja som posledná (*1926). Žili sme skromne, až kým neprišli tie strašné časy v r. 1939. Československá republika sa roztrhla a my sme zostali v samostatnom Slovensku, čo bolo veľmi citeľné. Začala sa vytvárať strašná nevraživosť voči židom, nastala veľmi zložitá situácia, o ktorej sa mi ťažko hovorí. Môjho brata a sestru zobrali ako prvých do koncentračných táborov, brata do tábora Lublin-Majdanek (Poľsko) a sestru do Osvienčimu (Poľsko) a viac sme o nich nepočuli. Mňa aj s rodičmi odviezli do tábora v Seredi, kde sme pobudli 2 a roka. Strážili nás gardisti s veľmi zlým veliteľom, volal sa Vozár. Každý piatok poobede sme absolvovali na nástupišti 3-4-hodinový apel, po ktorom odchádzali vlakové transporty do Osvienčimu. Asi po roku a pol prezident Tiso vymenil gardistov a nasadil k nám žandárov. My sme sa ich spočiatku veľmi báli, boli to väčšinou povstalci. Neskôr sme však zistili, že sú to celkom poriadni ľudia, ktorí nám občas vyšli s niečím v ústrety. Asi po roku otvorili brány a povedali: „Kto môžete, choďte preč!“ My, mladí ľudia, sme odišli. Tí, ktorí tam ostali, dali im do rúk zbrane a žiaľ, všetci tam padli. Tí, ktorí nepadli, Nemci ich odviezli do Osvienčimu. Takto sme sa moji rodičia a ja zachránili. Prišli sme do Kremnice, tam už bolo povstanie. Z Kremnice sme utekali cez Banskú Bystricu do Dubovej, kde sme sa ukryli v horách. Bola to strastiplná cesta. V horách v jednom bunkri sme žili až do ukončenia vojny, boli sme veľmi vysilení. V jeden deň k nám prišiel akýsi slovenský vojak , ktorý chodil od bunkra k bunkru a opýtal sa: „A vy nebalíte? Veď sme už slobodní!“ Dobre, že sme ho nezadusili. Iste si vieš predstaviť, ako sme sa potešili. Žiaľ, mnohých židov tam aj zastrelili, pretože chodili za potravinami cez deň. My sme chodili len v noci. Mali sme šťastie, že nás nechytili.
Ako si sa dostala do Lučenca?
Môj budúci manžel narukoval do Kremnice, čiže zoznámili sme sa tam. Celá jeho rodina sa dohodla, že po oslobodení napíšu do Haliče odtiaľ, kde ich oslobodia. Bola to akási ústredná adresa – Hikkerovci a Hurajovci (Stará Halič). Na túto adresu napísala matka môjho budúceho manžela list z Pardubíc, že žije aj s dcérou. Viktor bol v Mauthausene, jeho otec a brat tiež, ale on ich už nestretol, oni už nežili. Matka s dcérou boli v Osvienčime, ale nik z veliteľov nevedel, že je to matka a dcéra. Z Osvienčimu prešli do Bergen-Belsenu a potom do Terezína. V Terezíne, v posledný deň, keď ich už mali vyslobodiť, dcéra Vierka sa nevedela postaviť na nohy, dostala rýchlu tuberkulózu. Zomrela v bratislavskej židovskej nemocnici. Ako som už uviedla, Viktora som spoznala vďaka jeho mamičke, sobášili sme sa v r. 1949 v Kremnici. Potom sme sa presťahovali do Haliče a od r. 1960 žijem až doteraz v Lučenci. V Lučenci pracoval manžel najprv v mäsiarstve na rohu Jókaiho ulice (dnešný hotel P-7) a potom až do svojej smrti v mäsiarstve na hlavnej ulici. Náhle zomrel v r. 1984 v Lučenci.
V r. 1993-2004 si zastávala funkciu predsedníčky Židovskej náboženskej komunity v Lučenci. Porozprávaj nám, prosím trocha o histórii tejto organizácie.
Najdlhšie, čo si pamätám, bol predsedom našej organizácie Mikuláš Gross. Bol kantorom, mal 3 dcéry, najprv býval na Rázusovej ulici a potom pri synagóge. Môj manžel Samuel Viktor Sternlicht bol predsedom v r. 1976-80, no on na to nemal čas ani nervy. Po ňom sa predsedom stal Pavol Jónáš, ktorý zomrel v r. 1991. Nasledovali predsedovia Juraj Fischer a Ondrej Preisach. V r. 1993 vymenovali za predsedkyňu komunity mňa a túto funkciu som vykonávala až do r. 2004. Po mne funkciu prevzala pani Helenka Vajová a vykonáva ju dodnes. Vychádzame spolu veľmi dobre a ak ma požiada o pomoc, ja jej so všetkým ochotne pomôžem.
Čo by si zo svojej bohatej životnej skúsenosti odkázala dnešným mladým ľuďom?
Toto je najťažšia otázka z celého rozhovoru. Mám veľmi rada mladých ľudí aj im veľmi dobre rozumiem. Celé je to dnes akési ťažké, pretože mladých ináč vychovávajú rodičia a ináč učitelia. Akoby vzájomne nespolupracovali. Ja chodím veľmi často do škôl, kde som už nespočetnekrát prednášala a aj prednášam o vojnových udalostiach, ktoré som prežila. Keď hovorím, mnohé deti majú ústa otvorené a počuť aj mušku prelietnuť. Dnešní mladí ľudia akoby však nechceli veriť všetko to, čo hovorím, čo som prežila. A to, čo som prežila ja, nebolo nič oproti tomu, čo prežili v Osvienčime, Brzezinke (Birkenau), Mauthausene, Buchenwalde a ostatných lágroch. Mladým ľuďom by som chcela odkázať, aby nerobili také výtržnosti ako napr. členovia Pospolitosti. Nechápem ich, či chcú, aby sa vrátili tie strašné časy? Bola by som veľmi spokojná na duši, keby si mládež uvedomila hrôzy druhej svetovej vojny a najmä, aby sa táto tragédia už nikdy viac nezopakovala.
Autor: František Mihály