„Teta, máte nejaký cukrík? Nemáte aj desať korún? A topánky by ste nám nedali?“ pokrikujú na nás sporo odeté deti na konci Papče, dedinky neďaleko Rimavskej Soboty. Vystierajú ruky a keď jednému podáte cukrík, ďalší ôsmi sa mu ho snažia vytrhnúť. U Činpoješovcov bieda cerí zuby z každého kúta. V jednej izbe, ktorá je kuchyňou, obývačkou a spálňou zároveň, sa tlačia dve matky spolu so svojimi deviatimi deťmi. Nedá mi nevšimnúť si bosého chlapčeka. Nohy má krvavočervené, ale podľa jeho slov mu nie je zima. Len ťažko tomu uveriť, keď teplota je pod bodom mrazu a on poskakuje po zamrznutých schodoch. „Teta, ja nemám topánky. Ale keď mi bude veľmi zima, požičiam si od brata. Ten bude zatiaľ v ponožkách,“ spustí chlapča a prstom ukazuje na brata, ktorý má na nohách mamine topánky. Jarko nie je na tom o nič lepšie. Aj on je bez topánok, ale podľa jeho slov, má aspoň hrubé ponožky. „Ťažko sa nám žije. Ak chceme deti posielať do školy, nachovať ich a zaplatiť mesačne dvojtisícový nájom, nemôžeme kupovať oblečenie,“ rozhovorí sa Šárika, matka piatich detí. Mladšia Monika, ktorá je štvornásobnou mamičkou, len súhlasne pokýva hlavou. „Žijeme tu len my dve so svojimi deťmi,“ dodá. Na otázku, kde sú otcovia detí, pokrčia plecami: „Len tak odišli a už sa nevrátili. Nevieme, kde sú a kedy prídu,“ hovorí Šárika. Na rozdiel od Moniky, ktorá je nezamestnaná, poberá materský príspevok. Ten však ani zďaleka nepokrýva všetky nutné výdavky. „Už sa teším, keď začnú práce v záhradách. Chodím pomáhať susede. Tá mi pomoc oplatí buď jedlom, alebo peniazmi. Aj Monikina mama nám občas vypomôže nejakou tou korunou,“ dodá. Nachovať deväť hladných krkov nie je naozaj jednoduché. Musia sa obidve poriadne poobracať, aby zohnali niečo do hrnca. „Tridsať rožkov a dva chleby nám vystačia na dva dni. Ale deti chcú varené. Snažíme sa, aby bola každý deň na stole aspoň teplá polievka,“ povie Monika a zvrtne reč na drahé cestovné, ktoré treba platiť štyrom deťom. „Agneška, Daliborko, Jarko a Maťko sú už školáci. Denne im treba dovedna štyridsať korún na cestovné, aby mohli ísť do školy na Teplý vrch,“ sťažuje sa. Tvrdí, že keby bola v dedine alebo blízkom okolí možnosť zamestnať sa, neváhala by. „Chcem, aby sa ďeťom žilo lepšie. Mrzí ma, že musia vyrastať v takejto biede.“ Keď sa rozhliadnem okolo seba, musím jej dať za pravdu. Biedna izba, ktorej jedinými kusmi nábytku sú starý kredenc, dve postele a stolička, pôsobí dojmom opusteného staveniska. Na otázku, ako sa vyspí jedenásť ľudí na dvoch posteliach, je jednoduchá odpoveď. Tí, čo majú šťastie, spia na posteli. Ostatní si musia políhať na zem. Smutná realita, keď najmladšie dievčatko má dva rôčky a najstarší chlapček jedenásť. I napriek sparťanským podmienkam sú deti zdravé. Choroby ich obchádzajú, ale nešťastie ich predsa len postihlo. Hrubé fialové jazvy na pravej strane Maťkovej tváre sú neprehliadnuteľné. Keď mal rok a pol, otvoril zo zvedavosti spodné dvierka na kachliach. Spadol. Tvárička sa mu zaborila do žeravých uhlíkov. Jemná detská pokožka sa zošúverila ako zoschnuté lístie. Možno aj to bolo jednou z príčin, že ho otec zobral žobrať za hranice. Popálená tvár vzbudzovala v ľuďoch súcit. „Z domu odchádzali dva až trikrát za mesiac. Či vyžobral veľa? Neviem. Ja som z toho nikdy nemala ani korunu. Maťka len využil,“ so slzami v očiach hovorí Šárika. Dodnes nemôže zabudnúť na hrôzu, ktorú prežila, keď počas žobrania v Nemecku jej vtedy štvorročného syna zrazilo auto. Komplikovaná zlomenina nohy vyžadovala okamžitú operáciu. „Operovali ho v Nemecku a dodones má kosť sklincovanú. Odvtedy som ho žobrať nepustila,“ dodá a Maťko hneď na dôkaz ukazuje veľkú škaredú jazvu pod kolenom. Akoby všetkého nešťastia nebolo dosť, majiteľ domu im nedávno oznámil, že nehnuteľnosť, v ktorej bývajú, plánuje odpredať. „Povedal nám, aby sme sa pomaly začali pripravovať na to, že budeme musieť odtiaľto odísť. Ale kam? Vyzerá to tak, že ostaneme na ulici,“ bedákajú obidve ženy. Je otázne, či sa im podarí svoju nezávideniahodnú situáciu vyriešiť bez toho, aby im niekto pomohol. Dve mladé matky s deviatimi deťmi čaká neľahká cesta životom. A budúcnosť? Pravdepodobne taká, aká je súčasnosť.
