ti žije v Orlande na Floride, kde spolu s manželom a demi prevádzkuje obúbenú reštauráciu. Luenec však stále považuje za svoj domov. Je osobitnou kapitolou v jej živote. Prišla sem ako 17-roná. Zo Záhoria. Tretieho júla v roku 1987 dala Luencu zbohom. Dramatické okolnosti úteku za slobodou i pocity strachu, vzdoru nádeje a neistoty, ktoré ho sprevádzali, opísala v knihe „Aj slnko kráa na západ“.
Je utorok 28. júna 2005. Za oknom páli slnko. Jún otvára letu svoje dvere. Žene sediacej predo mnou leto pred 18 rokmi otvorilo dvere k slobode. „Chcela som, aby moje deti žili v slobodnej krajine. No len sníva o tom mi nestailo. Vedela som, že musím urobi nieo konkrétne. Da zbohom drahej domovine nebolo jednoduché. Nikdy som nedostala ni zadarmo. Vždy som si to musela sakramentsky zaslúži. Avšak málokedy som nedosiahla to, o som si predsavzala,“ tvrdí Ester Bilková – Brestowská. Nie je to tak dávno, o sa pri poúvaní Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky nechávala unáša akémusi živému sneniu. Už vtedy sa jej zdalo, že „vená“ komunistická vláda dlho nepotrvá. Tá, ktorá zatvorila udí do košiara s ostnatým drôtom. Ester sa narodila v roku 1954. „Môj otecko bol rebel. Neznášal nespravodlivos. V roku 1952 sa ako politický väze dostal do Jáchymova. Zastal sa starých rodiov, ke im chceli zobra majetok do družstva. Jeden komunista si vtedy vymyslel, že mu dal otecko facku. Klamal! Chceli ho len odsúdi. Všetko bolo zmanipulované. Neskoršie tento pán ochorel. Mal rakovinu. Na smrtenej posteli si zavolal moju mamku a prosil ju o odpustenie. Povedala mu, že ona mu odpusti nevie, ale nech mu odpustí Boh. Tatko dostal v Jáchymove leukémiu. Môj dobrý, krásny tatko. Bál sa aj o naše zdravie. Bane v Jáchymove poznaili všetkých. Prežili sme. Tatko nie. Umrel, ke som mala šes rokov. Ešte ma stihol naui íta. Brata už nie,“ spomína Ester.
Zbožovala Dubeka. Nenávidela sovietske tanky. Verila v Boha a netajila to. Komunisti boli v strehu. V období konsolidácie ju vyhodili zo školy. Dodnes nevie, preo. Luenec je otvoril náru. Našla si manžela, zmaturovala, porodila tri dcérky. Vedela, že musí odís. Útek plánovali rok. Už toho mali dos. Niekto iný im riadil život. Predstavovala si, aké by to bolo krásne, keby mohol Východ a Západ existova veda seba tak, ako Johnnie Walker veda slovenskej boroviky v jej zbalenom kufri. „Opustili sme náš dom na Sládkoviovej ulici, našich blízkych a v duchu si kládli azda už po stý raz tú istú otázku, o nás tam aká. No len o som zaala pochybova o tom, i konáme správne, spomenula som si na svojich starých rodiov, otca a krivdy, ktoré im bývalý systém spôsobil a pochybnosti boli pre,“ tvrdí Ester. V Rakúsku strávili 26 mesiacov. Podarilo sa im získa politicky azyl a odletie do Ameriky. Nie, krajina, v ktorej sa narodili, sa k nim nesprávala ako macocha. To tí, o ju riadili, zabúdali by umi. Ani za morom nelietajú peené holuby do úst. Odvážnym a chytrým však šastie praje. „Nebolo to ahké, kým sme sa postavili na vlastné nohy. No dokázali sme to,“ povie Ester, ktorá v týchto doch uvádza na trh svoju knihu „Aj slnko kráa na západ“. „Napísala som ju preto, aby Slováci nezabudli, ako bolo. Ve ako povedal môj známy, maslo síce stálo desa korún a mlieko dve, ale báli sme sa ceknú, stá si za svojim názorom, zasta sa nevinných... Odporne sme sa báli. S hrdosou sme vyhlasovali, že sme holubiie povahy a bola to iba úbohá výhovorka. Chcem napísa aj druhý diel. Mal by sa vola „Ukáž mi koniec dúhy“. Oveiek, ktoré našli dieru z košiara, bolo viac. Som rada, že som bola medzi nimi,“ hovorí spisovateka.
Je nieo po šiestej hodine. Dopisujem lánok a ítam mail, ktorý Ester dostala od známeho. Píše v om o komunistoch, ktorí si stále zohrievajú svoje zadky na najvyšších miestach a nikomu to neprekáža. Dokonca im udia fandia, akoby na všetko zlé zabudli. Neviem ako vám, milí itatelia, ale mne je odrazu akosi clivo. Na našom malom Slovensku je totiž stále o napráva.
Autor: Z. Suráková
