Lučenec Rimavská Sobota Veľký Krtíš Poltár

Lučenčanke Ivete Zaťovičovej učarovalo písanie, nedávno vydala druhú knihu

V mladosti písala básne, s prózou začala po 30 rokoch. Dnes má na svojom konte dve vydané knihy a materiál na ďalšie tri.

Iveta Zaťovičová.(Zdroj: Archív I.Z.)

LUČENEC. Hoci sa značnú časť svojho života pohybuje v ekonomickej sfére, udalosti ju priviali k písaniu. Ivete Zaťovičovej, rodáčke z Fiľakova žijúcej v Lučenci, nedávno vyšla na pulty predajní druhá kniha a na jeseň plánuje vydať svoju tretiu publikáciu. So sympatickou autorkou sme sa porozprávali o jej autorských začiatkoch, inšpirácii i o tom, či by sa písaním dokázala uživiť.

Pani Zaťovičová, kam siahajú vaše spisovateľské začiatky?

Prvé básne som napísala, keď som mala dvadsať rokov. Odrážali môj svet, v ktorom som sa točila, ľúbila i smútila. Básne som písala asi do svojich 25 rokov, potom som sa vydala. Mimochodom, môj muž tiež písal básne a uverejňoval ich v Novom slove mladých. Patril do literárnej skupiny, ktorá sa kreovala okolo Vojtecha Mihálika a neskôr okolo Vojtecha Kondróta. Ja som pri materských povinnostiach písať takmer prestala, mala som menej času a akoby zrazu nebolo o čom. Cítila som sa citovo vyrovnaná a keď je mladý človek vyrovnaný, píše menej. Predsa len, najkrajšie básne v čase mladosti sú básne o láske, túžbe a žiali.

Kedy ste prešli na prózu?

Na prózu som prešla hneď, ale na prózu všedných dní. (smiech) Prestala som písať úplne. Len duša ostala poetická, tak ako u každého mladého človeka. K písaniu som sa vrátila až po tridsiatich rokoch. Sama som bola prekvapená, že sa mi zrazu chce opäť písať, ale cítila som, že mi k vyjadreniu nepostačí báseň. Posledných dvanásť rokov bolo tak exponovaných, že som si povedala, ak tento kolotoč raz ustane, začnem písať. Len som netušila, že to pôjde tak ľahko. Po prvej „cvičnej“ poviedke som napísala novelu Štyri dni, ktorá je aj v knihe Tiene babieho leta. A následne som napísala ďalšie dve poviedky, ktoré sú tiež v tej istej knihe.

Viem, že k tvorbe vám „dopomohla“ aj nehoda.

Áno. V októbri roku 2015 som si rozbila ústa a prišla som o predné zuby. Počas piatich týždňov som okrem návštev zubára nevyšla z bytu a aktuálne rozpísaný Dom, v ktorom ťa budem čakať, som mohla do sýtosti cizelovať.

Počas tohto obdobia ste pripravili základ pre prvú knihu s názvom Tiene babieho leta. Na čom ste svoju prvotinu postavili?

V knihe sú opísané príbehy, ktoré sa udiali mne osobne. Jeden sa stal pred desiatimi rokmi, keď som presedlala z bankovej pracovníčky na realitnú maklérku. Druhý príbeh sa stal pol roka pred jeho napísaním, počas štyroch dní v Bratislave a tretí príbeh, ktorý nesie ten istý názov ako kniha, bol úplne čerstvý. To, ako sa skončí, som sa sama dozvedela až počas jej dokončovania.

Do tria poviedok vo svojom debute ste zakomponovali aj charaktery reálnych postáv z vášho okolia. Ako zareagovali blízki, keď sa našli v knihe?

Ten, ktorý mi je najbližší, texty priebežne čítal a tešil sa z nich. Ostatné postavy neboli v príbehu nosné, až na jednu. Jej stanovisko však neviem, keďže sme sa od momentu reálneho príbehu už nestretli. Všetkých dotknutých však prekvapilo zistenie, že som schopná napísať a vydať knihu. To som predtým o sebe nevedela ani ja. (smiech)

Kedy prišiel prvý moment, keď ste sa rozhodli dať svojim poviedkam knižnú podobu?

Mala som napísaných asi päť či šesť poviedok, keď som na internete objavila informáciu o kurze „Ako vydať knihu“. Štvorhodinový kurz sa konal v Bratislave a dostala som na ňom presne tie informácie, ktoré som potrebovala. Vďaka nemu som upustila od svojho pôvodného zámeru postupne sa zapájať do rôznych literárnych súťaží a snažiť sa získať ocenenie. Na knihu som ešte nepomýšľala, v tom čase to bola chiméra.

Mali ste ako začínajúca autorka problém nájsť vydavateľa?

Oslovila som len jedného vydavateľa, a to v čase pred kurzom. Rýchlo sa mi vrátila zamietavá odpoveď a kvôli ďalšiemu „nie“ som si už žiadosti neposielala. Môjmu part-nerovi sa pripravovaná kniha veľmi páčila (napokon, je venovaná práve jemu, keďže je najmä o ňom) a strategicky rozhodol, že na knihu vyčleníme prostriedky z domáceho rozpočtu. Po informáciách z kurzu som bola rozhodnutá, že vydanie knihy zvládnem aj sama. V tom čase som však natrafila na výzvu spisovateľky Zuzky Kuglerovej, ktorá zháňala veselú, asi 9-stranovú poviedku do Literárneho týždenníka. Odpísala som jej, že poviedku mám, aj dosť veselú, len má 40 strán. Odpísala, že takú nepotrebuje, ale nech pošlem nejaké iné. Keď som sa jej pochválila, že chcem vydať knihu, spýtala sa ma, kto mi robí korektúry. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že ona sa na tie moje poviedky pozrie a ak chcem, korektúry mi urobí. Po prečítaní, vlastne už počas čítania jednotlivých poviedok, som dostávala od nej také úžasné spätné reakcie, že ma to veľmi motivovalo. Kým ona skorigovala moju prvú knihu, ja som už písala druhú. Nakoniec mi napísala, že by bolo pre mňa najlepšie, keby knihu vydalo ich vydavateľstvo. Súhlasila som a knihu vydal Spolok slovenských spisovateľov.

Aké boli vaše očakávania predtým, než sa Tiene babieho leta dostali na pulty?

Bola som optimistka, ale netušila som, čo ma čaká. Okrem Zuzky Kuglerovej som nemala žiadne literárne kontakty ani literárnu minulosť. Dosť rýchlo som pochopila, že ak s propagáciou knihy nezačnem sama, zapadne prachom kdesi v spodnej polici niekoľkých obchodíkov a o rok si na ňu, a ani na mňa v literárnom zmysle, už nikto nespomenie. Využila som teda všetky dostupné možnosti šírenia knihy. Pomohli mi i priatelia, ktorí ju po prečítaní odporučili ďalej a mnohí aj kúpili pre ďalších svojich priateľov. Navštívila som vyše desiatky knižníc v našom regióne a vyše desiatky obchodov, založila som na Faceboo-ku stránku, ktorú som pravidelne aktualizovala.

Pokračovali ste vydaním druhej knihy s názvom Kľukatenie, ktorú ste nedávno pokrstili. V oboch publikáciách ste zverejnili aj časť svojho súkromia, či už vo forme charakterových čŕt, prežitých situácií alebo pocitov. Bolo náročné odhaliť kúsok svojho súkromia verejnosti?

Prvá kniha je vlastne autentická, sú to skutočné príbehy. V Kľukatení je tiež mnoho reálnych situácií, ale z rôznych dôvodov je v nej aj mnoho fikcie. Všeobecne však s „nahliadaním“ do môjho súkromia nemám problém. Aj tak je to len potiaľ, pokiaľ je mi to prirodzené. Do intímností nezachádzam. Avšak čo sa týka vyjadrovania pocitov či názorov, som veľmi otvorená, čitateľ cíti za postavami moje myšlienky. Hlavne tí, čo ma poznajú, vedia veľmi dobre identifikovať postavu s mojimi názormi, prípadne spoznajú niektoré názory selektívne u iných postáv. Ak autor dobre vyjadrí to, čo pri rôznych situáciách cíti, čitateľ vďaka tomu dokáže lepšie porozumieť udalostiam, ktoré sa objavili nielen v knihe, ale ktoré možno kedysi sám prežil či práve prežíva. Toto mi potvrdili pri spätnej väzbe viacerí čitatelia.

Dostali ste aj negatívne reakcie?

Našťastie nie. Ani jednu.

Značnú časť života sa pohybujete v ekonomickej sfére. Aký bol váš vzťah k čítaniu a celkovo k literatúre?

Pokým som sa nevydala, čítala som veľa. Potom mali prednosť deti a manželský život. Niektoré ženy stíhajú čítať aj pri výchove detí, no pre mňa je čítanie posvätný rituál, počas ktorého som nerada rušená. Ale samozrejme, nejakých desať kníh do roka som prečítala aj vtedy, len sa mi to zdalo málo a rada by som čítala viac. Keď som začala pracovať v banke, už som čítala len haldy bankových manuálov a ekonomických informácií, takže žiadna beletria. (smiech)

Čo podľa vás stojí za úspechom vašich kníh? Je to vrodený talent?

Umelecký talent určite nie. (smiech) Mám dobré pozorovacie a vyjadrovacie schopnosti, správny úsudok a logické myslenie. Svoje texty staviam na týchto atribútoch. Aj čitateľ možno postrehne, že nie som umelkyňa, ale dokážem zachytiť a správnymi slovami vyjadriť na pohľad všedné momenty. Dôležitý je aj fakt, že na písanie mám vďaka svojej súčasnej práci dostatok času. Nerobí mi problém písať napríklad aj pri varení, je to o to vzrušujúcejšie. Podarí sa obed? Nepodarí? (smiech)

Spomenuli ste, že čítanie je pre vás rituál. S akou knihou si ho najradšej vychutnáte?

Priznám sa, čítam veľmi málo kníh. Asi je to také obdobie – keď je čas písania, nie je čas čítania. Tak ako pri čase žitia nie je čas umierania. Bežne čítam najradšej články, glosy alebo kratšie literárne útvary. Za posledného pol roka ma najviac oslovili diela Veroniky Šikulovej a Moniky Kompaníkovej, rada čítam aj severskú literatúru (Hoeg, Lars Saybye Christensen), z amerických spisovateľov mám najradšej Johna Irvinga.

Na september plánujete vydanie tretej knihy s pracovným názvom Malinové roky. O čom bude?

Bude to poviedkový román z obdobia rokov 1983-1988. Ide o príbeh mladého dievčaťa, ktoré zažíva prvé lásky a prvé veľké sklamania. Rozmýšľam, či boli väčšie tie jej lásky, alebo sklamania. Kniha je písaná s trochu ironickým nadhľadom, ale sú v nej zakomponované i krehké básne, cez ktoré vnímame vnútorné pocity hlavnej postavy. Nechajte sa prekvapiť.

V pomerne krátkom čase to bude už tretia kniha, ktorú vydáte.

Áno, pritom mám takmer hotovú aj štvrtú knihu a ďalšiu mám rozpracovanú. (smiech) Tá piata bude o mojej mame a trochu úmyselne ju neplánujem rýchlo dopísať. Nechcem totiž, aby si ju mama prečítala a potom šťastná zomrela. Budem ten jej čas trochu naťahovať.

Nebojíte sa, že sa čitatelia vašich diel presýtia?

Dúfam, že nie. Každá kniha je totiž osobitá, sú v nej rozdielne príbehy, hovorí rozdielnymi štýlmi a o rozdielnych ľuďoch. Rôzne je aj posolstvo jednotlivých diel, takže dúfam, že nuda alebo presýtenie nehrozí. Ak by sa to malo stať, radšej prestanem písať.

Na prvý pohľad je vidieť, že píšete s láskou a chuťou. Asi každý autor však myslí aj na finančnú stránku. Ako je to vo vašom prípade? Dokázali by ste sa písaním uživiť?

Budem šťastná, ak si raz o 15 rokov písaním privyrobím k dôchodku. V súčasnosti sa však o zárobkovej činnosti hovoriť nedá. Knihy vydávam z vlastných peňazí a môžem vám povedať, je to dosť drahý koníček. Momentálne sa teším, že mi v apríli za januárový predaj druhej knihy príde prvý stoeurový honorár. (smiech)

Ďalšie články z rubriky Kultúra


  1. V lučeneckej pekárni horelo 2 558
  2. Pri lučeneckom gymnáziu sa zrazili tri autá. Dvaja ľudia sú zranení 2 543
  3. Osada z mapy nezmizla, je klenotom uprostred hôr Foto 1 054
  4. Greksa: Dohoda medzi mestami je dôležitá, verejný záujem má prednosť pred osobným 344
  5. Na hrade ukončili obnovu východného krídla kaštieľa 309
  6. Muž dostal epileptický záchvat na streche bytovky. Zachraňovali ho hasiči Video 300
  7. Počas koncertu zaznejú známe evergreeny 241
  8. Dievča predali na prostitúciu, čaká ich väzenie 175
  9. ŠK Novohrad si odviezol bod, baníci a FTC s výhrami 134
  10. V Lučenci hospitalizovali muža s chabou obrnou 118

Najčítanejšie správy

Novohrad

V lučeneckej pekárni horelo

Z pásu sa požiar rozšíril aj na strechu.

Osada z mapy nezmizla, je klenotom uprostred hôr

Kysucu turisti väčšinou objavia náhodne. Zostanú v nemom úžase.

Greksa: Dohoda medzi mestami je dôležitá, verejný záujem má prednosť pred osobným

Výstavba úseku rýchlostnej cesty R2 v Novohrade sa blíži.

Na hrade ukončili obnovu východného krídla kaštieľa

Zriaďovateľ na obnovu získal grant vo výške 601 323 eur.

Blízke regióny

Mesto nečakane pripravuje nové letné kúpalisko

Neresnica otvorená o rok už zrejme nebude.

V sobotu bude pri Detve uzavretá R2

Vodiči budú musieť využiť starú cestu.

Sagan mieri do Žiaru a s ním aj masívne dopravné obmedzenia

Mesto sprístupní záchytné parkoviská, z Priemyselnej ulice bude premávať kyvadlová autobusová doprava.

Kým do obce vstúpia diaľničiari

Ponáhľajú sa, prichádza NDS.

Všetky správy

Lipšicova advokátka: S takým postupom prokuratúry som sa ešte nestretla

Exposlanec zrazil 72-ročného chodca v septembri. Hrozí mu za to trest na dva až päť rokov väzenia.

Bankár: Bezúročné pôžičky nie sú charita. Slúžia na prilákanie

Martin Techman tvrdí, že polovica hypoték už čoskoro zdražie.

V stane pod vrcholom Everestu našli štyri mŕtve telá

Telá našli záchranári, ktorí sa vydali pre telo slovenského horolezca Vladimíra Štrbu.

Cíger neprišiel diskutovať s Lintnerom, Kohútovi povie, aby odstúpil

Reprezentačný tréner má v stredu absolvovať diskusiu s prezidentom SZĽH Martinom Kohútom.

Kohút si priznal chybu, Cígerovi sa ospravedlnil. Ten to neprijal

Tréner hokejovej reprezentácie a šéf zväzu diskutovali spolu v mimoriadnej relácii TV Markíza.

Kam vyraziť