BRATISLAVA/RIMAVSKÁ SOBOTA. Blízki, kolegovia i verejnosť sa v stredu môžu rozlúčiť s herečkou Vierou Topinkovou. Pietna spomienka sa uskutoční 8. marca o 10:00 v Sále činohry v novej budove Slovenského národného divadla (SND) na Pribinovej ulici v Bratislave. Počas približne hodinového spomienkového programu sa s dlhoročnou členkou Činohry SND, ktorá skonala vo veku 83 rokov 27. februára, rozlúčia v príhovoroch generálny riaditeľ SND Marián Chudovský, riaditeľ Činohry SND Roman Polák a kolegovia. Herecké umenie Topinkovej tak v komediálnom ako aj v tragikomickom žánri pripomenú ukážky z jej divadelnej aj televíznej tvorby, agentúru SITA o tom informovalo SND.
Herečka Viera Topinková (27. jún 1933, Rimavská Sobota - 27. február 2017, Bratislava) absolvovala v roku 1960 herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V rokoch 1952 až 1956 bola členkou činohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove, v roku 1958 sa stala členkou Činohry SND a v národnom divadle hrala až do roku 2013. Na scéne národného divadla vytvorila vyše sto postáv. „Recenzenti oceňovali prirodzenú komediálnosť umelkyne i výrazné tragikomické črty jej herectva. Viera Topinková vedela s presvedčivosťou vystihnúť psychologickú hĺbku každej zo svojich postáv. Okrem množstva divadelných kreácií si zahrala aj vo filme a jej hlas znel často z rozhlasového éteru,“ priblížilo umenie herečky SND.
Prirodzenú komediálnosť a dynamickosť uplatnila v mnohých veselohrách, bola Gianninou (Vejár, 1961), Mariou Antonovnou (Revízor, 1962), Franchettou (Nový Figaro, 1963), elfom Pukom (Sen noci svätojánskej, 1965), Lisenou (Učiteľ tanca, 1966), Šarlotou (Don Juan, 1972), Betkou (Sluha dvoch pánov, 1975) i Dorinou (Tartuffe, 1979). Jej krehký zovňajšok kontrastoval s postavami vnútorne silných a zložitých ženských charakterov. Taká bola jej Nataša (Na dne, 1959), Betty Parrisová (Salemské bosorky, 1966), Kattrin (Matka Guráž a jej deti, 1971) či Jožka (Sneh nad limbou, 1974). Ako ďalej pripomenulo v parte SND, herečke Viere Topinkovej bola blízka i tragikomická poloha, v ktorej dokázala využiť hyperbolizáciu, nadhľad i ironický podtext, ale vedela výborne tlmočiť i myšlienky absurdnej drámy. Uplatnila to napríklad ako Laura v Mrožkovom Moriakovi (1963), Tajomníčka v Havlovej Záhradnej slávnosti (1964), Sekretárka Viera vo Vyrozumení toho istého autora (1966), Marína v Smočkovom Čudnom popoludní dr. Hvezdoňa Burkeho a v ďalších rolách. V poslednom desaťročí angažmánu v SND stvárnila Fominišnu (Dohodneme sa, veď sme svoji, 2005), Gunn (Chvála bláznovstva, 2005), Kaťu (Cudzia žena a muž pod posteľou, 2006) či Slúžku (Tanec toreadorov, 2009). Poslednou úlohou, ktorej sa v Činohre SND zhostila, bola Nell v inscenácii Beckettovej drámy Koniec hry (2011), ktorá bola jej poslednou premiérou v SND. Herečka Viera Topinková bola dôkazom toho, že niet veľkých a malých postáv. V jej podaní aj menšie postavy mali charakterizačný detail, tvárnu a výstižnú podobu. Na televíznej obrazovke ju diváci videli najmä v inscenáciách Karola L. Zachara. Jej rozhlasové úlohy prirovnávali recenzenti a poslucháči ku koncertu slova, dodalo v SND v oznámení o úmrtí herečky.
