MÁLINEC. Po ukončení prác na poli, keď sa už skracovali dni a predlžovali noci, prišli na rad práce, ktoré sa vykonávali v príbytkoch. Niektoré z nich sa stali doslova spoločenskými udalosťami. Medzi takéto patrili páračky, šúpačky a priadky. Sústreďovala sa tu celková duchovná kultúra dediny a v komunikácii širšieho dedinského spoločenstva sa zachovávala ľudová tradícia zahŕňajúca rozprávky, povery, porekadlá a hádanky.
Priadky boli veselou spoločenskou udalosťou
Z ľudového rozprávania o priadkach v medzivojnovom období sa dozvedáme zo zozbieraného materiálu Júliusa Lomenčíka, ktorý ho publikoval v knižke Z Máľinské túrňi pozerán. „Sa pamätán, bou tan edon notár, Báňai sa volav. A Báňaička bola taká gazďina. Nakúpela si, aj nanosele jej žeňičke takto podarúnke. A tak preidle. Hój, aj ďesat kolovrató u Báňaich preidlo. Aľe to poton veľmi ňechváľiľi, ľebo to edná krajše, edná špatňéše, edná hrupše, edná ťenše a tak to poton už ňebola pekná rovnušká preidza, toto, poton uš to ňechvaľévala. No a pri ton bola veselos. No, aj spévale aj rosprávale ďeaké zážitke, aj do rana sa pridalo, že preidle.“
Priadky sa začínali najneskôr po prvom novembri a trvali do konca fašiangov. Na Škaredú stredu sa už nepriadlo, lebo ženy i dievky verili, že by sa im potom prsty zbierali. „Konali sa najčastejšie vo večerných hodinách po vykonaní bežných pracovných povinností. Dievčatá priadli na kolovrate a ženy s praslicou na vreteno,“ vysvetľuje Lomenčík.
Domáca gazdiná pripravila opekance alebo kukuricu s makom, ale varilo sa aj sušené ovocie. Jedlo sa drevenou lyžicou z jednej misky. Počas pradenia ženy a dievky často spievali baladické piesne. Muzikanti na priadky nechodili. Len málokedy prišiel harmonikár, ktorého so sebou priviedli mládenci, ktorí prichádzali za dievkami. Vtedy sa tancoval čardáš, valčík a vo veľkej obľube bol ručníkový tanec. Na podlahu sa vystrel ručníček, okolo ktorého sa postavili chlapci aj dievčence a krútili sa dookola. Potom si chlapec a dievča kľakli do prostriedku na ručník a bozkali sa.
Duchna bola povinnou výbavou
Páračky peria zostali v Málinci bežným javom oveľa dlhšie ako spoločné priadky. Konali sa počas celého zimného obdobia vo večerných hodinách, najčastejšie v sobotu. Husi sa chovali predovšetkým v rodine, kde mali deti. Neodmysliteľnou výbavou bola totiž duchna a hlaňica, ktoré boli vyplnené husím perím. Keď bolo peria veľa, robili sa páračky, na ktoré gazdiná pozývala susedy a ženy z rodiny a dievča zasa pozývalo svoje kamarátky. Okrem husacieho peria sa páralo aj perie z bielych kačiek. Pri páraní sedeli ženy za veľkým stolom. Na jednom konci stola boli ženy a na druhom mladé dievky. Po usadení si vyložili nohy na stolčeky alebo na pripravené polená. Na stole bolo vysypané perie, z ktorého si pomaly odoberali a vyberali pierko za pierkom. Párali ho napoly, pričom oddeľovali páper od kostrnkov. Ženy museli pri páraní dávať pozor, aby jemné perie nelietalo po miestnosti. Párali preto pomaly. Pritom spievali najčastejšie ľúbostné, vojenské a baladické piesne. Okrem spievania ženy rozprávali strašidelné príbehy o strigách a svetlonoci. S veľkou obľubou príbehy o strašidlách a porobeninách, čo strigy vyvádzali, ale aj o vlkolakoch, počúvali prítomné deti.
Domáca gazdiná pripravila pohostenie. Ponúkala makovú kukuricu, sušené ovocie, čaj, kávu, hriate alebo rum. V niektorých domoch podávali grís, uvarený v mlieku a po vrchu posypaný cukrom a škoricou. V závere páračiek sa jedli buchtičky s lekvárom a zapíjali sa čajom. Na páračky v neskorších večerných hodinách prichádzali mládenci, ktorí často priviedli aj muzikanta s harmonikou. Vtedy sa párať prestalo, stôl sa odložil do kúta, stoličky a lavice sa uložili ku stenám. Harmonikár si sadol na lavicu pod okno a rozprúdila sa živá zábava.
Šúpačky sú menej známe
Medzi práce počas dlhších neskoro jesenných dní patrili aj šúpačky. Šúpačky sa konali vo večerných hodinách. Gazda vysypal kukuricu do veľkej miestnosti na kopu a okrem rodiny pozval aj susedov, aby zbavovali kukuričné šúľky šúpolia. Pri šúpaní sa po odtrhnutí šúpolia nechali dva alebo tri kusy na zviazanie. Ošúpaná kukurica sa zväzovala do párov a vynášala na povalu, alebo do vzdušnej hospodárskej budovy, kde sa vešala na drevené palice. Po jej postupnom doschnutí sa zomlela. Aj pri šúpaní sa spievali pesničky alebo rozprávali rôzne príhody. Po skončení gazdiná šúpačov pohostila a poďakovala za vykonanú prácu.
Zvykoslovia zimného slnovratu sa začínali na Martina a pokračovali Katarínou. Na Ondreja vydajachtivé dospievajúce dievčatá liali cez kľúčovú dierku do studenej vody olovo. Z podoby rozliateho olova vedeli vyčítať meno, ale aj remeslo, dokonca aj smer, odkiaľ príde budúci ženích pre konkrétne dievča.
Na Ondreja liali olovo, Mikuláš naháňal strach
„Bolo to na Ondreja. Zobrale smo olovo a sa preľejlo cez kľíčovú ďérku. To ňemohou beťi hodzáki kľíč. Miseu beťi ukradnúte z dverí tan, ďe maľi Ondreja. Uš ňevén kerá, ale ukradle smo to u Hrvoľó, lebo tu blišé ňikďe Ondra ňémaľi. Olovo smo tak daľi do krabičke. Strčiľi smo to do pahrebe v mašiňe. Šetko miselo tag beťi, abe nás priton ňezbadau. Koca to rozľejlo, tak smo do toho ďiďíkaľi, akei obraz to bou. Na to smo bole šetke veľmi zvedavé,“ spomínajú pamätníci z obce.
Na Mikuláša chodil Mikuláš najmä do domácností, kde mali deti. Rodičia často jeho prítomnosť využívali k tomu, aby došlo k zlepšeniu správania u detí, pretože Mikuláš nielen odmeňoval, ale aj trestal. Takéto spomienky si zachovali skôr narodení Málinčania: „U Paľuškó nás bolo ďeťí velé. Jei son bou najmladší. Kod son bou malei, tag Mikuláš kunán ždi choďeu. Tvár mau zamaskovánu, abe ho ňebolo poznaťi. Na nohách mau kapce, gaťe a košeľi. Na hlave mau baraňic a kožuch. Kožuch aj baraňic bola naopak srsťo von. Kríväu na ednú nohu. Na chrpťe mau ďéravei kóš. Celó dno mu chibelo. Nič v ňon ňémau. Pravda, dakode mi dačo aj doňésov. Obečajňe malú ozdobku na strončok. Tak málo bolo, čó nán doňésov. Najveic to bou brezovei prút, kerót mu ňigda ňechíbau v hrsťi. Ten nás šťedre počastovau. Kod cengau pret dverami, lebo Mikuláš ždi miseu maťi zvoňec, len nás tak priduselo a zimomravke po chrpťe prešľi. Me menší smo boľi v kúťe alebo mame pot geceľó. Starší bráťa sa ňechceľi daťi biťi. Púšťaľi sa do Mikuláša. Edoras mu aj té prúte polámaľi. Aj kot smo sa bojaľi, ale smo zato maľi veľkú rados a spoménki. U nás bou ešťe aj druhei zvek, že Mikuláš doňésou dare do topánke, kerú smo si večer daľi do obloka. Tag son sa ťešeu, kod son rano v topánke našév salonke a jabočká. Ako ich ľen tan mohov tót Mikuláš daťi, kot oblok bou a zvonka aj zvnútra zatvoréne.“
Na Luciu chodila Lucia podobne ako Mikuláš po dedine. Pôvodne bola natretá múkou, aby ju nikto nepoznal a v bielych šatách. Na rozdiel od Mikuláša neprinášala darčeky, ale vždy trestala. Na Luciu nesmeli ženy priasť, tkať či prať. Muži zasa nesmeli ísť do hory rúbať drevo, zapriahať dobytok alebo vyvážať hnoj. Na druhej strane v tento deň sa mohlo párať perie, chovať statok. Niekde sa využíval zvyk krížikovania dvier s cieľom ochrániť zvieratá pred zlými duchmi.
