Každý z nás o niečom sníva. Štefan Repčok z Kokavy nad Rimavicou sníval o tom, že raz zvyky tunajšej svadby zveční na papieri. „Bola by to škoda, keby cveng kokavskej svadby zapadol prachom. Veď boli obdobia, keď sa o našich zvykoch a tradíciách hovorilo aj za morom,“ tvrdí 80-ročný Kokavčan. On sám vraj takú naozajstnú kokavskú svadbu zažil na vlastnej koži vtedy, keď sa mu vydávala sestra. Ostatné cenné informácie získal od pamätníkov.
„Viete, aký som ostal prekvapený, keď som sa dozvedel, že po roku 1850 sa dievčatá vydávali veľmi mladé, veď niektoré mali len 12 rokov? Alebo že pytačky sa na dedine tajili do poslednej chvíle. Ženy sa na ne vybrali len večer. Akoby len náhodou zabočili z cesty do domu, v ktorom žila vyhliadnutá dievčina. No a potom už len netrpezlivo čakali, čo im domáci ponúknu. Keď im dali syr s chlebom, odišli s dlhým nosom. Dievča chystali za nevestu inde. V prípade, že sa im ušlo klobásky či slaninky, už bola „ruka v rukáve“.
Oveľa dôležitejšia však bola rukovanka. Volali ju aj obzeranie peciska. No a to vám už bola udalosť pre celú dedinu. Väčšinou sa konala v nedeľu odpoludnia. Rodina mladého zaťa sa vyobliekala do najkrajších hábov a hybaj k domu nevesty. Tam ich už privítali, ako sa patrilo – s dobrým jedlom, pálenkou, ale aj s vyupratovanou kuchyňou. Veď viete, aké boli babky na dedine. Ako hlasné trúby! Keby čo i len smeť našli na pokrovci, hneď by budúcu mladuchu ohovorili po celej dedine,“ so šibalským úsmevom povie Š. Repčok.
Nuž, nech to s tými klebetami bolo tak či onak, jedno je isté, na rukovanke sa dohodol aj presný termín vzdávanky. Zvyčajne bola tri týždne pred sobášom a prirovnávali ju k malej svadbe. Menej sa na nej tancovalo, viacej sa žartovalo.
„Vzdávanka mala presne určený scenár. Kokavskí starousadlíci na jej zvykoch nič nemenili celé desaťročia a možno aj stáročia. Záležalo im na nich. Vlastne to bolo také malé ľudové divadielko. No nielen žartovné pesničky a veršíky sa tu odriekali, dávali sa aj dary. Budúci ženích obdarúval svoju vyvolenú. Do predsvadobných zvykov patrili aj ohlášky, ktoré sa oznamovali v kostole. Oznamoval ich farár a to tak, že povedal, že poctivý mládenec, napr. Janko tovariš, si berie poctivú pannu Zuzku Kamenskú.“
Ktovie, prečo, ale po tejto vete sa Š. Repčok ešte viac pousmial. Možno mu, zišlo na um práve to, čo tebe, milý čitateľ, že to s tou pannou by dnes bolo vo väčšine prípadov nie pravdivé tvrdenie. Darmo, svet sa mení. Už dávno sa v Kokave nenosí ani rúcho, ako to bolo voľakedy. Vtedy dva dni pred svadbou sa vozilo rúcho z domu mladej nevesty do domu mladého zaťa. Tam sa na dvore postavil veľký voz – rebriniak. Presne taký, na akom sa vozievalo seno z lúk. Do voza sa zapriahli dva páry volov, neskoršie to boli kone. Zvieratám pripli na krk zvonce. Pred záprah sa postavili družbovia, na voze sa viezli družičky a poďho do dvora nevesty. Tam zatiaľ na dvore pouväzovali najkrajšie ručníky a začala sa veľká „jednačka“ o mladuchine rúcho. Hlavný družba potom musel vyplatiť hlavnej družičke sumu, na ktorej sa dohodli. Rúcho bolo v minulosti skromné – posteľ, drevená láda, duchny, lavica, ľanové uteráky.
„Svadby naši prastarí a starí rodičia nikdy nerobili v piatok. Pokladali ho za nešťastný deň. Svadby sa konali v pondelok alebo vo štvrtok. Hostina trvala viac dní a preto boli svadby najviac na Fašiangy. Na svadbe bol dôležitý starejší. Nemohol to byť hocikto. Starejšieho si celá dedina vážila. Zodpovedal za to, že sa na svadbe nič nevynechalo a na nič sa nezabudlo,“ prízvukuje Kokavčan. Nuž, čo viac dodať ku kokavskej svadbe? Snáď len toľko, že na nej nechýbala dobrá cigánska muzika a odberanka mladuchy.
Autor: Z. Suráková